Skialp prechod hrebeňom Nízkych Tatier ako oslava života – solo, nonstop (14.3.2022)

Je 28.2.2021, tri hodiny ráno a sedím v aute s Palim, ktorý ma vezie do Vernára, kde ma vyloží a fičí už tradične zbierať tatranské výškové metre. Ja vyrážam na hrebeň Nízkych Tatier, s plánom nonstop prechodu z Vernára na Čertovicu. Sú to dva mesiace, odkedy mi bola diagnostikovaná pomerne zvláštna a nešťastná choroba. Glomus jugulare tumor. Doteraz úplne neznámy pojem sa z ničoho nič stal dosť pevnou súčasťou môjho života. Nádor v hlave, síce s najväčšou pravdepodobnosťou nezhubný, ale na veľmi, veľmi zlom mieste, navyše s perspektívou rastu. Po zopár vyšetreniach mi bola odporúčaná operácia, s ktorou som samozrejme súhlasil aj napriek všetkým jej rizikám. Operácia bola naplánovaná na koniec marca a ja som chcel predtým absolvovať ešte aspoň jeden poriadny výlet, osamote, kde bude mať myseľ dosť času a zároveň poriadne prečistím hlavu pred tým, čo ma čaká. Hrebeňovka Vernár - Čertovica ubiehala pomerne hladko, aj napriek silnému hučaniu v uchu a hlave, ktoré spôsoboval rastúci tumor (ako sme mu doma vraveli) v hlave. Večer úspešne prichádzam po skoro trinástich hodinách na Čertovicu. Ešte v ten deň, po príchode na Čertovicu mi v hlave vŕta myšlienka o tom, že hrebeň predsa pokračuje, a tak by sa výlet dal natiahnuť. A možno raz. A možno už nie. Ktovie čo so mnou bude a čo ma čaká. 

Týždeň pred operáciou som si z obchodu priniesol covid, a tak sa operácia posúva. Doma v desaťdňovej karanténe s Klaudiou a Grétkou, spoločne strávené dni, za ktoré som bol v tom čase v podstate vďačný. Prebehlo to rýchlo a na dátume zrazu zasvietilo 12.4.2021. Pre niekoho deň plný radosti z pol metra nového snehu v Tatrách, pre mňa jeden z najťažších životných okamihov vôbec. Ráno s obrovským strachom ľahám na operačný stôl a po šiestich hodinách sa, ak sa to tak dá nazvať, budím. Najbližší týždeň trávim na JISke, po operácii je zo mňa totálny šalát. Kde tu z tela hadička, v hlave masívny kolotoč, nefungujúca polovica tváre, bolesti a absolútna slabosť, ktorá ma pripútala na posteľ.

Po týždni ma na vozíku a stále na hadičkách prevážajú na normálnu izbu, kde sa po pár dňoch konečne zvládam postaviť na vlastné nohy a zájsť na záchod. Hurá, prvý veľký cieľ dosiahnutý, hadička je von! :) Neviem či sa to v nemocnici deje každému, ale ja som psychicky a morálne padol veľmi hlboko. Myšlienky kdejaké, googlenie diagnóz, ktoré by ma ešte mohli postihnúť, vôbec nepridáva na pohode. Kolegovia na izbe sa menia na dennej báze, len ja kysnem v nemocnici - bez návštev, bez manželky a dcérky, bez rodiny, bez kamarátov. V tom čase si neviem veľmi predstaviť, že sa ešte plnohodnotne vrátim k športu. Netuším, čo so mnou vôbec bude. 

Po troch týždňoch strávených v nemocnici sa konečne vraciam domov. Síce ako iný človek, ale som doma a čo je hlavné, žijem! Môj stav bol totiž oveľa lepší ako niektoré scenáre, ktoré mi lekár pred operáciou opisoval ako jej riziká. Doma sa samozrejme zlepšuje nálada a tým aj zdravotný stav. Koncom mája prichádza ďalšia obrovská facka od života. Pali, skvelý človek, kamarát a parťák, ten čo ma pred operáciou viezol do Vernára, zahynul po páde na lyžiach zo Zadnej Gerlachovskej lávky. Na mieste, ktoré sme spolu prechádzali počas krásneho skialp okruhu pred pár rokmi. Obrovský šok, smútok, hnev a veľa otázok. Poriadne som sa nespamätal z operácie a zrazu čítam príhovor na pohrebe skvelého kamaráta, ktorý toho pre nás veľa znamenal.

S Palim mám strašne veľa krásnych spomienok zo zimných, ale aj letných Tatier. Kopec krásnych zjazdov, prechodov, výstupov. Odpočívaj v pokoji Pali, nikdy na teba nezabudneme. Život pochmúrne, ale pokračoval ďalej. Po mesiaci od návratu z nemocnice som bol schopný krátkych prechádzok, po dvoch sadám na bicykel. Viem, že telo sa z toho bude spamätávať veľmi dlho, ale zároveň cítim, že to môže byť dobré. V to leto sa mi už darí zbierať aj trochu viac kilometrov na cesťáku (horský bicykel v horšom teréne nedávam, žiaľ stále ani teraz, kvôli otrasom). Koncom leta som okrem behu a horskej cyklistiky v podstate schopný žiť ako - tak plnohodnotne. Suvenírov po operácii ale zostalo viac ako dosť. Zaľahnuté ucho, hučanie v hlave, závraty, straty rovnováhy, nefunkčná polovica tváre. Ale ide to, a to je hlavné.

Príprava

Aj keď som nevedel, či mi stav dovolí vrátiť sa na lyže hneď v nasledujúcej sezóne, teda po deviatich mesiacoch od operácie, prvé zimné výlety našťastie dali najavo, že to pôjde. Morálka a psychika stúpli raketovým tempom a mne sa od januára darilo v podstate každé ráno pred prácou vyraziť niekam na tréning. Spočiatku, keď sa nedalo, tak prevažne po zjazdovkách (v snehovej biede som bol vďačný aj za Lopušnú dolinu), neskôr som sa snažil chodiť aj po Tatrách. Osem týždňov v rade sa mi darí nastúpať minimálne sedem tisíc výškových metrov týždenne, a to najmä ráno pred prácou.Celkom rýchlo si zvykám na ranné vstávanie a čoskoro nemám problém vstať pred piatou ráno aj bez budíka. Vďaka skorým ranným tréningom som mal dosť času aj na prácu a rodinku. Niekedy uprostred zimy uvažujem, že by to chcelo skúsiť nejaký projekt, ktorým dokážem sám sebe, že som sa po tom náročnom období postavil na nohy. Počas ranného tréningu som si jedného dňa spomenul na pocity a myšlienky na Čertovici spred roka - a bolo rozhodnuté. Skúsim komplet hrebeň Nízkych Tatier z Telgártu na Donovaly, sólo a nonstop.

Sám som si uvedomoval, že to nie je úplne racionálna úvaha. Doteraz najdlhšia športová aktivita bola bežecká Javornícka stovka za niečo vyše 15 hodín, samozrejme pred operáciou. Teraz som vedel, že pôjde o minimálne 20 hodín, a hlavne ani nie rok po operácii, ktorá mi dala vcelku poriadnu facku. Navyše pomerne zložitým terénom, ktorého prvú polovicu si síce trochu pamätám z minulého roka, tá druhá je pre mňa ale úplná neznáma. Zároveň si uvedomujem, že keď hlava bude fakt veľmi chcieť, tak tam šanca je. Doma neprichádza hneď k zamietnutiu tohto plánu a keď od Klaudie okrem obáv cítim aj podporu, je rozhodnuté, aj keď otázok pred samotným prechodom je strašne veľa. Zvládnem to? Nebude to pre telo po takej náročnej operácii veľký náklad? Mám dosť natrénované? Budú dobré podmienky? Dosť snehu? Čo počasie? Napriek tomu sa rozhodujem to skúsiť, veď prinajhoršom to skončím na Čertovici. Alebo na Chopku. A keď bude zle, tak viem zdrhnúť aj zo Zámostskej hole. A možno… Možno sa podarí to dotiahnuť až na Donovaly. Samotný prechod nakoniec plánujem na polovicu marca.

Prechod (13.3.2022)

Telgárt - 23:00 hod (medzičas 0:00)

Z Telgártu štartujem 13.3.2022 tesne pred desiatou večer. Predpoveď hlási jasnú noc a nasledujúci deň, taktiež bez silnejšieho vetra. V noci má byť podľa predpovede celkom chladno, cez deň pomerne teplo. Pôvodne som plánoval tento prechod o týždeň neskôr, ale počasie, ktoré sa malo zhoršiť, ma presvedčilo na skorší štart. Pôvodne som mal dohodnutého parťáka aspoň na posledné kilometre, takto pri skoršom štarte ma to čaká sólo od začiatku až do úplného konca, bez akejkoľvek podpory. Prvých pár stoviek metrov z Telgártu šliapem pešo s lyžami v ruke po čistom ľade, oteplenie už stihlo spraviť svoje. Trochu vyššie sa to mení na sneh, a tak prvýkrát obúvam lyže. Cesta na Kráľovu hoľu je bez problémov, je po víkende, tak je stopa dobre vydupaná, aj keď najmä pešiakmi. Výrazne mi to v tme uľahčuje orientáciu, vzhľadom na silný mesiac pred splnom sa dá ísť aj bez čelovky. Na Kráľovu hoľu to ide celý čas bez problémov na pásoch. Jeden z dôvodov štartu v Telgárte bol aj ten, že Šumiacka strana býva vyfúkaná. Z tohto pohľadu určite dobrý nápad. Na Kráľovej holi som za niečo menej ako hodinku a pol. 

Kráľova hoľa - 00:30 hod (medzičas 1:30)

Na holi jasná noc a úplné bezvetrie, neviem či som to tu vôbec niekedy zažil. Hore sa nezdržiavam, pijem teplý čaj, ktorý ešte z domu nestihol vychladnúť, strhávam pásy a púšťam sa hrebeňom smer východ, pravá hrebeňovka môže začať. Snehu je tu málo, aj to málo je zamrznuté. V tej tme chytám sem - tam kameň, sem - tam trávu, darí sa ale na lyžiach kľučkovať bez vyzúvania. Stredná hoľa, Orlová, Bartková. Niečo korčuľujem, niečo šliapem na pásoch, niektoré úseky s lyžami v rukách. Pohyb, na ktorý si budem musieť počas najbližších hodín zvyknúť, nakoľko ma rýchle striedanie týchto činností čaká ešte veľakrát. Minulý rok som sa celkom vytrápil na ľadovom zjazde z Bartkovej do Žiarskeho sedla. Teraz je tu parádny sneh, a tak som pomerne rýchlo a jednoducho v Žiarskom sedle. Zo Žiarskeho sedla opäť kúsok na pásoch, potom pásy strhávam a korčuľujem až nad Andrejcovú, kde sa púšťam bez zastávky okolo útulne na rázcestie Pod Košariskami. Úplný kľud, len škrípanie lyží na ľadovom snehu. Krátky, pekný výstup na Veľkú Vápenicu si užívam, i keď je tu tvrdo. Z Veľkej Vápenice obávaný zjazd do Priehyby, ktorý ma strašil posledné dni. Minulý rok som sa tu vytrápil, a to som ho išiel cez deň. Je to nepríjemný, strmý zjazd po úzkom chodníku, svahy sú husto zarastené, kde tu padnutý strom. Sledujem vždy nejakú stopu, ani jedna nepoteší. Našťastie tu nie je tvrdo, tak aspoň tie ľahké pády nie sú bolestivé. Po chvíli utrpenia som konečne v Priehybe, kde si dávam prvú dlhšiu občerstvovaciu pauzu. 

Priehyba - 3:10 hod (medzičas 4:10)

V Priehybe vyťahujem prvú tortilu s kuracím mäsom od polovičky Klaudie (čo by sme bez tých žien robili…), zajedám snickerskou, zapíjam ionťákom, ktorý začína byť v tom mraze riadne chladný, obúvam lyže a fučím hore, strmo na Kolesárovú. Slušný výšľap. Z Kolesárovej je hrebeň už menej jednoznačný, avšak po víkende ostala od zopár pešiakov slušná stopa aj v týchto častiach hrebeňa. Pomerne jednoducho prechádzam cez Oravcovú až na Zadnú Hoľu. Odtiaľ je hrebeň orientačne dosť náročný, avšak niektoré blbé miesta si pamätám avýrazne mi to uľahčuje aj prešliapaná stopa. Tesne za Havraňou poľanou je miesto, kde to treba strhnúť doprava. Viem, že takmer každý sa tu nechá zlákať a neodbočí. Aj prešliapnutá stopa navádza vľavo, ja si to tu našťastie pamätám z minulého roka, keď som tiež poblúdil, a triafam chodník hneď na prvýkrát. V týchto miestach je hrebeň ťažký pre pohyb na lyžiach: dole sa to pustiť nedá, na pásoch to ide ťažko, tak v niektorých miestach vyzúvam a idem pešo s lyžami v rukách. Vedel som, čo ma tu čaká, tak to zvládam pomerne rýchlo. Pred Ramžou opäť miesto, kde to prirodzene ťahá doľava, tento raz sa mi opäť podarí držať chodník a po chvíli som pri útulni Ramža. Je tesne pred východom slnka a ja konečne vypínam čelovku. Viem, že orientačne aj technicky najnáročnejší a úsek celého hrebeňa je za mnou. Kúsok oddychujem, niečo do seba natlačím a vyrážam smer Čertovica, kde mám v pláne dať si kávu a polievku. Okolo Bacúšskeho sedla sa mi prvýkrát ukazuje západná časť hrebeňa Nízkych Tatier s Ďumbierom, sľubujúca konečne aj nejaké výhľady. V Sedle za Lenivou sa napájam na bežkársku trať a poľahky sa púšťam na Čertovicu. 

Čertovica - 8:00 hod (medzičas 9:00)

Na Čertovicu prichádzam o 8:00, po deviatich hodinách od štartu, skoro o tri hodiny skôr ako minulého roku. Minulý rok som tu končil a hrebeň ma vtedy dosť vyšťavil. Tentoraz je hlava dobre nastavená, nohy už síce cítim, ale v podstate som až prekvapivo čerstvý. Káva a polievka sa nekoná, všetko je tu takto ráno zavreté, takže najbližšia zastávka = Štefánička. Prekračujem cestu, pod vlekom vyťahujem z batohu nejaké jedlo a vodu a po chvíli oddychu vyrážam popri vleku smer Rovienky a Lajštroch. Celá západná časť hrebeňa Nízkych Tatier je pre mňa až na krátke výnimky veľká neznáma. Okolo Besnej ma po niekoľkých hodinách prekvapuje prvý človek a prvýkrát do mňa naráža vietor. Na to sľubované bezvetrie fúka pomerne dosť, ako naschvál rovno do tváre. Zatiaľ tomu nevenujem pozornosť a dúfam, že vietor ustane. Tempo už nie je také svižné ako doteraz, stále sa mi ale ide dobre. Opäť klasický nízkotatranský pohyb, kde sa striedajú pasáže na pásoch, pasáže s lyžami v ruke a pasáže šúchania dole kopcom (lyžovaním by som to určite nenazýval). Pásy lepím a strhávam takmer všade, kde mám pocit, že sa to čo i len kúsok oplatí. Pred Štefáničkou už cítim celkom hlad a únavu, tak sa rozhodujem zájsť na chatu a trochu si oddýchnuť.

Chata M.R.Štefánika pod Ďumbierom - 10:20 hod (medzičas 11:20)

Na chate konečne teplá polievka, teplý čaj a veľká káva. Obúvam suché ponožky, trochu sa ponaťahujem a vyrážam smer Ďumbier. Ľudí tu vzhľadom na pondelok nie je veľa, ale po západnej časti hrebeňa je to aj tak sociálny šok. Na vrchole sa nezdržiavam, pokochám sa výhľadmi, strhávam pásy a lyžujem smer Demänovské sedlo. Sneh je tu zmrznutý, rozbity, kde tu trčí kameň. Lyžovačka veru dnes nie je veľmi o užívaní si. V sedle lepím pásy a pokračujem smer Chopok. Na Chopku len prefrčím okolo hornej stanice lanovky a púšťam to pod Dereše. Z Derešov krásnym hrebeňom pohodovo na Poľanu a konečne opäť v kľude bez ľudí. Až na ten vietor, ktorý ešte výrazne zosilnel, zalieza už takmer všade a ja začínam byť dosť premrznutý. Rozhodne to nepridáva na pohode. Hrebeň ďalej pokračuje krásnym úsekom cez Kotliská. Opäť rýchlo striedam výšľapy na pásoch a lyžovanie. Pod krátkym, ale výživným výstupom na Chebenec sa mi darí nájsť kúsok závetria za skalou, tak oddychujem. Totálne premrznutý a vyfúkaný volám manželke, na Popradskom plese vraj počasie na krátke tričko. No super. V telefóne mi hovorí, že z Chabenca to už nemám ďaleko a ja som jej naivne uveril – sladká nevedomosť. Posilnený touto info cikcakujem na Chabenec. 

Chabenec - 14:30 hod (medzičas 15:30)

Na Chabenci fúka tak, že mám problém strhnúť pásy, cítim už aj poriadnu zimu. Úseky, ktoré by som bez vetra bez problémov ukorčuľoval, mám teraz problém vôbec nejako prejsť bez nalepených pásov. Pri Ďurkovej opäť lepím pásy a oveľa ťažkopádnejšie ako pred pár hodinami prechádzam cez Zámostskú a Latiborskú hoľu. Na Latiborskej holi ma vydesí pohľad na Veľkú Chochuľu. Vyzerá to byť poriadne ďaleko a vysoko. V okolí Latiborskej hole mám myšlienky, či sa na to celé nevykašľať. Začínam mať toho dosť, ozývajú sa otlaky a vietor mi na psychickej pohode vôbec nepridáva. Našťastie tieto myšlienky rýchlo posielam preč a popod Veľkú hoľu smerujem do Sedla pod Skalkou. 

Sedlo pod Skalkou - 16:15 hod (medzičas 17:15)

V sedle pod Skalkou mám trochu obavy z výstupu cez Košarisko na Veľkú Chochuľu. Telo už začína mať celkom dosť a tieto svahy sú už aj na prvý pohľad z diaľky úplne ľadové. Do toho ten protivietor. Našťastie to cikcakovaním púšťa na pásoch až hore, i keď v tomto úseku hrebeňa by haršajzne určite pomohli. Na Veľkej Chochuli je už slnko pomerne nízko. Nakoľko som to tu doteraz nepoznal, veril som, že na Veľkej Chochuli strhnem pásy a pustím sa až do Hiadeľského sedla. To by ale v ceste nemohla stáť Malá Chochuľa a Prašivá. Zjazd z Prašivej do Hiadeľského sedla v mojom stave už pripomína skôr nekontrolovaný pohyb ako lyžovanie. Úseky v lese už púšťam hlavne pluhom, na krátke oblúky pomedzi stromy už proste nie sú sily. 

Hiadeľské sedlo - 18:00 hod (medzičas 19:00)

V Hiadeľskom sedle ma vydesí pohľad na strmý výstup smer Kozí Chrbát. Dobre, že som vtedy nevedel o žltej značke, ktorá podchádza hrebeň, možno by som sa rozhodol hrebeň podísť a neskôr by ma to mrzelo. V sedle konečne nefúka, tak sa poriadne najem a už poriadne vymrznutý vyrážam smer Kozí Chrbát. Výstup je strmý a po toľkých kilometroch a výškových metroch už aj mimoriadne bolestivý. Západ slnka z Kozieho Chrbátu je ako za odmenu za posledných 20 hodín na nohách. Na Kozom Chrbáte si prvýkrát uvedomujem, že už sa mi hrebeň pravdepodobne podarí dokončiť. Do sedla Hadľanka je to pekná lyžovačka ešte bez čelovky, aj keď nohy sú už na kašu a ja sa neviem dočkať Donovalov. Na Kečke nahadzujem čelovku, strhávam pásy a púšťam sa dole. Pri útulni zisťujem, že predsa len ma čaká ešte jeden kopček, no mne sa už pásy lepiť nechce, a tak hore kráčam s lyžami v rukách. Po chvíli sa dostávam na vrchol posledného výstupu dňa, odkiaľ to striedavo púšťam a korčuľujem až na Donovaly. 

Donovaly - 19:50 hod (medzičas 20:50)

Na Donovaloch som 14.3.2022 o 19:50 hod, necelých 21 hodín po štarte z Telgártu, čo znamená, že som tu skôr, ako som plánoval. Optimistický plán bol 20 hodín, reálnejší cieľ 24 hodín. Celkový čas ma nakoniec veľmi potešil. Na Donovaloch ma čakajú rodičia, milé objatia, ktoré po takomto výlete fakt potešia, a hlavne teplá polievka ako balzam na premrznuté telo. Na Donovaloch sadám do auta a uvedomujem si, že napriek všetkým obavám a všetkému zlému, čo som za posledný rok zažil, to klaplo. Hrebeň Nízkych Tatier, sólo a nonstop, menej ako rok po operácii, po ktorej som mal obavy, či sa k športu vôbec ešte vrátim. Úžasný pocit a v očiach slzy radosti a dojatia. 

Na záver by som sa chcel poďakovať najmä manželke Klaudii a dcérke Grétke, ktoré pre mňa boli za celé to obdobie obrovskou hnacou silou. Klaudii za to, že toleruje moje (pre niekoho blbé) nápady a z jej strany cítim obrovskú podporu. Ďakujem aj celej rodine a kamarátom za to, že pri mne stáli nie len teraz, ale v celom poslednom roku. Palimu tam hore ďakujem za všetky spoločné zážitky, ktoré sme spolu stihli zažiť. V neposlednom rade ďakujem doktorom z kliniky ORL v Ružomberku za to, ako parádne ma opravili a ako dobre sa o mňa postarali a ja môžem žiť opäť naplno tak, ako to mám rád. Táto životná udalosť mi navyše ešte viac ukázala to, ako si treba vážiť každý jeden deň, pretože to, čo nás čaká, nevie asi nikto. A pekné to veru byť nemusí. Buďme radi, že sme zdraví a že môžeme, kým môžeme a užívajme si život ako najviac to ide, kým sa dá.

Zhrnutie: 

Celá sranda mala podľa hodiniek 95,05 km, nastúpal som 5680 výškových metrov a trvalo mi to 20:54:35 (moving time je 16:59:25). Výbava: Atomic Backland 78 UL, ATK trofeo, Scarpa Alien, 2 x pásy. V batohu hliníkové mačky (nepoužil som), náhradné oblečenie, asi dva litre vody a jedlo (gély, tyčinky, tortilly s kuracím mäsom).

Adam Repel