Nízke Tatry skialp hejstop a nonstop

Do série k skialpaktuálom z Tatier pridávame aj jeden neaktuál ešte z 10.marca. Konečne ma spisovateľské črevo pustilo a stíha sa to ešte pred letom. Už pred dvomi rokmi Matúš spomenul že by sme mohli vyskúšať prejsť Nízke Tatry na lyžiach za jeden deň, alebo bez spania, alebo hlavne bez spania poležiačky.

Prvý pokus zhruba pred dvomi rokmi sme takticky vymakali riadne. Aby bol dobrý sklz, sme počkali kým bude aspoň -20. Deň pred prechodom sme si ešte strihli skialp preteky na Malinom Brde. Vercajch som si pripravil zodpovedne a kúpil som si aj nové pásy. Chystať som si ich začal asi o desiatej večer a pri mojej zručnosti som bol pred polnocou hotový. Pospali sme zo hodinu a pol a vyrazili sme z Popradu. Pred Telgártom nás v hustej premávke okolo druhej ráno ešte zastavili policajti, že málo svietime. A že ak si vymeníme žiarovku hneď, máme to grátis, tak sme skúsili. Žiarovky vraj bývajú pri rezerve tak sme vypratali celý kufor. Nám treba aj na jednodennú akciu plný kufor vecí. a to sme nebrali ani masérske lehátko. Našli sme ich a nakládli to zas naspäť. Striedali sme sa asi v minútových intervaloch, lebo prsty mrzli rýchlo. Nepodarilo sa nám to namontovať, ale zo trištvrte hodinu sme sa tomu venovali. Potom ich to prestalo baviť a pustili nás aj tak. Nácvik sa oplatil, lebo nám dali zľavu za snahu.

Na Kráľovku sme vyšli rýchlo, lebo sme veľmi nemohli spomaliť. Pitie mi zmrzlo asi po prvom odpití, ale aj tak mi nechutilo. Hore dobre fučalo, tak sme tiež neobstávali. Dakde na Bartkovej som si zložil páperové rukavice a odvtedy som si ich už radšej veľmi neskladal. Ani s pásmi sme sa nebabrali, zlepili sme dokopy asi trikrát. Po Andrejcovú sme mali aspoň stopu a potom už nie. Na Priehybe sme dačo zjedli a ťažko sa to žulo. Za Havraňou poľanou sme síce odbočili správne, ale pásy po toľkom skladaní už nelepili. Ja som hrdo vytiahol nové, ktoré prekvapivo nešli dobre, hlavne preto že som jeden vyrobil chlpmi naopak. Cez tie popadané stromy nám to nešlo a dosť nám dochádzalo. Keď sme dorazili na Čertovicu, tak nám došlo úplne a ani nás nenapadlo pokračovať ďalej. Nasadli sme k Nike do taxíka a slávnostne sme to ukončili.
Po dvoch rokoch sme skúsili repete, snehu celkom napadlo, bolo dlho pekne, tak sme plánovali dáko začiatkom marca vyraziť. Cez víkend sme ešte výdatne pochodili a v nedeľu mi Matúš zavolal na Štefáničku, že v utorok by sme mali ísť, lebo sa pokazí. Skúsil som protestovať, ale Aladin ma presvedčil, tak sa išlo. Hlásili teplotu akurát, úplne jasno a bezvetrie. Technické problémy nás zas neobišli a moje viazko sa nedalo zavrieť, lebo to U-čko vypadávalo. Za 5 minút 6 sme hľadali skrutku s rovnakým priemerom, ale širšou hlavičkou, aby zakryla aj U-čko, ale také vraj nebývajú. Tak som kúpil dve také isté ako som mal, že to možno bude stačiť. Matúš tomu neveril, tak mi tam odborne namontoval tri pásky na káble (odborne vraj SK-pásky... SK asi od skialp?) a Matúšov ocino mi na cestu pribalil dáke šróby a podložky. Držalo to riadne.
Spať sme šli trochu skôr, vyrazili sme trochu neskôr, nestáli sme v autoservise na Vernári a klepalo nás o dosť menej, keď sme vyrazili zo Šumiaca. Chceli sme obísť popadané stromy z Telgártu, čo sa nám aj podarilo. Hádam najhorší úsek bol na Kráľovku, kde miestami nebol steh, a tam kde bol podklzovalo, ale stade to už išlo super.

Stopu sme mali od začiatku do konca a dlhé úseky sa dali zviezť alebo korčuľovať - veľa bez pásov. Kde pustilo lepšie, tam sme traverzli. Tentokrát sme aj jedli a pili, čo nám dobre padlo. Matúšovi sa okolo Andrejcovej vyliala polka Camelbaku na chrbát, pomaly už sa to stáva tradíciou. Mne sa zas pri zjazde z Vápenice vytrhla natrhnutá hrana na dobrom kuse, tak som ju dáko oddelil a ubil som to kameňom. Asi dosť odborne, lebo aj toto držalo.

Neboli skoro žiadne popadané stromy, všetko vyčistené, aj za Havraňou Poľanou, kde sme asi 1 a pol hodinový úsek z roku 2013 prešli snáď za 10 minút. Ďakujeme čističom. Nika na Čertovici nestála ani s taxíkom ani s bufetom, lebo išla do školy, tak sme dali po polievke a čaji v krčme. Dokonca sme si aj dali suché ponožky. Za dáku polhodinku boli polievky zohriate a čaj uvarený, tak sme to zvrtli.

V stúpaní po Ďumbier bolo prvýkrát teplo, ináč to bolo celý deň ideálne. Okolo Štefáničky prišlo Matúšovi zle, tak sa to rozhodol z Ďumbiera strihnúť na Trangošku. Od Chopku sa pridal Martin a zas bolo veselšie. Vysvetlil som mu korčuliarsku techniku a tiež ho to chytilo. Jedla sme mali hŕbu a Martin obzvlášť, tak sme sa kŕmili furt.

Tma nás chytila pri stúpaní na Chochuľu, ale bolo stále teplo a mali sme čelovky. Obávaný zjazd do Hiadeľského bol tiež celý na snehu. Občerstvovačku v sedle už zbalili, tak sme neobstávali. Z Kozieho chrbta som vymyslel variant dosť z južnej strany, kde to nebolo dobré, ale zo severu hlásil Martin dobré podmienky. Lúky, lesy po Bully tiež dobre zjazdné, až na posypanú cestu na záver. Tam nás vyzdvihli Matúš s Nikou. Prišli sme okolo 21:30 a bol tam celkom pokoj, tak bez koncertu. Chytro sme išli do Koliby a kým zavreli kuchyňu, sme si stihli aj objednať. Kým som si rozmyslel hlavný chod, bolo už ale neskoro.
GPS track kompletný nemáme, ale po menších kancelárskych úpravách to vydalo na cca 90 km, dačo cez 5000 výškových za 17 hodín. Podmienky luxusné, prenášať sme nemuseli ani raz, stačila ľahká šušťáčka, perie ostalo doma. Ďakujeme realizačnému tímu, ktorý mastil chleby, piekol koláče, rozvážal (Nike vyšlo slabých 400km) a servisoval výbavičku.

Peťo Volnár