Západné Slovensko

Rozlúčka s (oficiálnou) ultrasezónou sa pod týmto kódom myslím vydarila. Organizačne samozrejme, meteorologicky so šťastím. Teda jej prvá, oficiálna, behacia, menej dôležitá časť. Lebo ako toto píšem, tá podstatná časť sa v sobotu večer v Art café v Banskej Štiavnici ešte len rozbieha. Akurát malá chybička krásy sa predsa objavila, lebo čo je zle, ľudia zlenivievavajú - a čo je najzlejšie, ultrášov nevynímajúc! Koncosezónny ultrapunk začínal totiž v Prešporku ako normálna dospelácka stovka, po presune pod Sitno bol skrátený na tínedžersk

Ako sa už stáva zvykom, počasie prekonáva svoje vlastné rekordy a po vlaňajšom rekordne teplom septembri nastalo tento rok rekordne teplé celé leto. September však našťastie zjesennel a J100 sa tak vrátila ku svojmu dobrému zvyku a znovu bola jesenne plnofarebná. Tomu pomohol aj fakt, že Ľubka F. a jej organizačný team objednali na tento ročník také počko, že to nemohla byť náhoda: v piatok dažde, v nedeľu dažde, no v sobotu medzi nimi bežecký takmer ideál. Chladno, čiastočne slnečno, bez vetra. Piatkovým frontom umytý vzduch tie farby ešte zvýrazň

Názov známy dnes najmä horolezcom. Andezitová skalkárska oblasť dostala svoje meno podľa mini lyžiarskeho strediska pod hrebeňom Vtáčnika, v Baškovej doline, nejakých päť kilometrov nad obcou Lehota pod Vtáčnikom. Do povedomia sa dostáva približne od r. 2016, kedy bola po vyše dvoch rokoch príprav oficiálne otvorená (lezeckým maratónom). Dnes je tam v štyroch sektoroch takmer 400 ciest – väčšina z nich v príjemnom tieni dospelého lesa. Aj keď aj výnimka sa nájde - dosť čerstvá a nie veľmi príjemná, ale o tej neskôr. Ochladenie koncom septembra

Kto ide po D1 okolo obce Ladce, nemôže si ho na okraji Strážovských vrchov nevšimnúť – lebo z neho poriadne odhryzol kameňolom, slúžiaci od r. 1889 ako zdroj suroviny pre známu cementáreň. Z vrchnej hrany lomu je ale pekný výhľad na Považie, vedie tam aj červená značka (aj keď taká nejaká divná, začína len tak v strede lesa), vzadu za kopcom je pekná krajinka striedavých lesov a lúk, taká typická pre Strážovské vrchy, a na okraji lomu vyrástlo v r.2013 najmladšie pútnické miesto na Slovensku. Divné umiestnenie síce, ale zaujímavý areál. Takž

Ako som si v zime sľúbil ( TU ), vrátil som sa na sever Štiavnických vrchov na bajku. Bolo načase, lebo pobehané to tam mám slušne, ale stále viac ma dráždia tamojšie bajkpozitívne šotoliny. A udrel piatok slnovratný, k tomu predfrontový, dusný a horúci, na sobotu bol už hlásený dážď. Tak som sa vykašľal na prácu a zmizol pojazdiť do lesných tieňov, popri potokoch, kde sa dopoludnia dalo ešte ako tak existovať. Domov som sa síce vrátil lepkavý ako oblízaný cukrík a v závere, v pomalších stúpaniach, už roje múch útočili, ale inak to bolo f

Jedna z najnáročnejších, ale aj najmasovejších slovenských ultraakcií sa v zdraví dožila svojich desiatych narodenín. Prišla na svet síce už v roku 2013, ale boli tu aj dve pauzy: prvá v r. 2018 kvôli pracovnej zaneprázdnenosti jej otca Martina Drozda, druhá v r. 2021, samozrejme kvôli Covidu. Jubilantka si prežila už aj svoje prvé „obdobie vzdoru“ v r. 2016, keď metala hromy – blesky a nepustila až do cieľa všetkých účastníkov. V r. 2019 zase dočasne pribrala na odporných 180 km. Od r. 2022 vzala do rúk jej výchovu adoptívna mama Tina Magová a�

...čiže obľúbené žiletkárske stúpania v srdci Strážovských vrchov, na rozhraní Turca, Ponitria a Považia. Plus Vyšehradské a Vríčanské sedlo, lebo sa k tým stúpaniam z názvu bolo treba nejako z domu dostať. Alebo ďalší z variantov kombinácie cyklisticky veľmi pozitívnych ciest v tejto časti krajiny, ako ich už tu na Vetromagu máme párkrát zreportované (odkazy dole). Pekná nedeľa pred koncom mája to bola – akurát, že tesne popoludní hrozili búrky, tak bolo treba chytro vyraziť. Ale zas ráno chladné, tak sa mi nechcelo moc na rovinách mrznú�

Taký menej známy a navštevovaný kút Kremnických vrchov - prevažne zalesnený hrebienok a jeho lúčne okolie medzi Žiarom nad Hronom a Kremnicou, alebo presnejšie medzi Starou Kremničkou a Kopernicou. Turistické značky skoro žiadne – teda tie klasické. Len modrá križuje v smere západ - východ. Ale sú tam miestne značky a vedie tade Barborská cesta. Je tam pár zaujímavých miest, čerešničkou na torte je vyhliadkové bralo Dolnej Klapy (657 m). Len medzi tými lokalitkami často hnusné, zablatené, široké, lesné cesty - spojky medzi jednotlivými ťažobnými

V tejto časti putovania po rozhľadniach na Kysuciach si beriem do hľadáčika ďalšie tri, a to Harvelku, Beskyd a Smrekovku, ľahko dostupné a logicky prepojené okruhom z Novej Bystrice. Trochu váham nad spojitosťou s názvom článku, nakoľko Harvelka nie je oficiálna rozhľadňa, rozhľadňa v sedle Beskyd je už na hranici toho, čo je možné považovať za „kysucké“ a Smrekovka subjektívne nie je ani tak najkrajšia ako skôr najnovšia, či najvyššia. Každopádne si pozornosť zaslúžia ako rozhľadne, tak aj krajinársky zaujímavý okruh. Na pomoc pri jeho ab

Vedeli ste, že sme tu, na Slovensku, geologicky relatívne nedávno, mali jeden z najväčších vulkánov, dokonca vraj na svete? Bol vysoký vyše štyri kilometre a rozlohu mal asi 2200 km2. Že to bolo pred nejakými 15 miliónmi rokov nevadí, lebo odvtedy na jeho obvode vznikli výborné, a takto v nedeľu dopoludnia aj pokojné cesty – a o tie mi išlo. Pretože som svoju novú taliansku frajerku pri prvých jazdách trápil najmä v kopcoch, prišiel čas vyskúšať, ako sa mi s ňou bude žiť pri dlhých, rovinatých prechádzkach. A na to je tento okruh ideálny. Zo Zv

V plánovanej sérii článkov sa pozrieme na najkrajšie rozhľadne na Kysuciach. Keďže sa ich tu na relatívne malom území urodilo celkom dosť, pokúsim sa ich logicky poprepájať do okruhov vhodných na celodenný výlet. Tu máme prvý z nich z Krásna nad Kysucou do Kysuckého Nového Mesta, ktorý prechádza cez rozhľadne u Jantov, na Marťákovom kopci a Tábor. Ráno vyskakujem z osobáku v Krásne nad Kysucou. Výnimočne mi nevadí, že železničná stanica je ďaleko od centra obce, pretože tentokrát smerujem na opačnú stranu. Popri trati prechádzam ulicou Dielni

Keď je človek navnadený nekonečnými možnosťami pobehovania po zaujímavých miestach Štiavnických vrchov, príde domov z jednej pobehovačky a hneď plánuje ďalšiu. A keď sa plánmi pochváli a tie sa ostatným zapáčia, hneď sa kujú plány na spoločný výbeh. A keď k prvej spoločnej akcii v roku dôjde, vznikne toto tu. Cestou na miesto činu vyvstala v podstate len jediná závažná otázka - kto bude tentokrát za brzdu, lemru, slimáka dýchavičného, a teda za huspeninového psa. A pretože v aute padali silné reči o Dolomitoch, Lavaredach, Cortinach d A

...z Banskej do Hronskej. Teda až do Dúbravy, na vlak, ale to by sa už nerýmovalo. Taká zrýchlená turistika spiacou, sivohnedou krajinou, pod nohami prevažne suché chodníky a cesty, len miestami trochu blata a na lúkach čvachtavo. Lebo 10. februára by mala vrcholiť zima, akurát že vrcholilo brutálne teplo, ktoré zúrilo s maličkými prestávkami v podstate už od Vianoc. Čiže po snehu ani pamiatky. Tak som vyskočil z busu v BŠ a popod kalváriu, cez Kysihýbel a ponad Banský Studenec som vybehol do sedla Volárska a odtiaľ okolo Dubového zbehol ku Hronu, so za

Symbolický názov pre akciu symbolizujúcu počasie na začiatku februára. Lebo uragán nad pásmom lesa a prílev teplého oceánskeho vzduchu od severozápadu, samozrejme s dažďom aj vo vyšších polohách, ma spoľahlivo zahnali zas raz viac na juh, do závetria. Do Štiavnických vrchov, kde o snehu už len spomienky kolujú. Čiapka aj vetrovka išli do batoha, len čo som v Hronskej Dúbrave z vlaku zliezol, a ešte že celý deň ozaj fúkalo, inak by som sa dobre uvaril. V pláne bol taký improvizačný okruh cez Kozelník, Rejchard, okolo dediny Močiar z troch strán a�

Kto jazdí cestu v okolí Žiliny, dobre vie, že ísť sa povoziť smerom na Rajec nie je nič moc. A niekedy aj dosť adrenalín – cesta úzka, krajnica žiadna a premávka hustá furt. Našťastie sú tu bočné cesty, také medzidedinské spojky, ktorými sa to dá čiastočne obabrať. Ich benefitov je pritom viac. Okrem toho, že sú spravidla o dosť tichšie ako hlavná I/64, človek aj natrénuje, lebo preskakujú cez pahorky sériou krátkych, ale niekedy poriadne jedovatých stúpaní. K tomu rozhľady ako čerešnička na torte – ten najpanoramatickejší je aj najnovšie