Zo Štiavnice do Breznice

...z Banskej do Hronskej. Teda až do Dúbravy, na vlak, ale to by sa už nerýmovalo. Taká zrýchlená turistika spiacou, sivohnedou krajinou, pod nohami prevažne suché chodníky a cesty, len miestami trochu blata a na lúkach čvachtavo. Lebo 10. februára by mala vrcholiť zima, akurát že vrcholilo brutálne teplo, ktoré zúrilo s maličkými prestávkami v podstate už od Vianoc. Čiže po snehu ani pamiatky. Tak som vyskočil z busu v BŠ a popod kalváriu, cez Kysihýbel a ponad Banský Studenec som vybehol do sedla Volárska a odtiaľ okolo Dubového zbehol ku Hronu, so zachádzkou cez Demian na konci. Nejakých 35 km, viac klesania ako stúpania a malo to dva charaktery: prvá polovica po sedlo Volárska do kopca a s častými zastávkami, lebo pamiatkami a zaujímavosťami nahustené okolie Štiavnice. Potom viac z kopca a plynulejšie po lúkach a lesoch, ale to zas vyšlo slnko, tak tá sivá krajina hneď bola veselšia:

Tak na úvod rozľahlé lúky s ďalekými výhľadmi na mesto a okolie okolo kalvárie a zbeh po náučnom chodníku do Kysihýbla. Aj popod akvadukt, jeden z tunajších „siedmich divov“. Od starej lesovne a novšieho rybníka je to ďalej po NCH jedna paráda – za každou zákrutou niečo zaujímavé:

Tam, kde sa NCH za vyhliadkou Skálie serpentínami spúšťa dole k potoku, odbočujem doľava, aby som sa po lúkach ponad osadu Zvotle dostal nad Veľký Kolpašský tajch. Pár metrov si zájdem za lepším výhľadom na jeho hladinu, a potom už poslušne sledujem zelenú značku smerom na sever.

Plynule stúpam do sedla Volárska, viac lesom, menej lúkami, pod nohami typické štiavnické chotárne cesty – všetky typy podkladu, ale všetky relatívne suché. Veľká vďaka miestnej geológii! Vľavo vzadu sa ojedinele otvárajú obmedzené priehľady ku mestu a jeho kopcovitej obrube.

Sedlo Volárska (795 m) je najvyšší bod trasy, na „hrebeni“ východného okraja sopečnej kaldery. Inak je to zarastajúca lúka a z nej sa teda preklápam do klesania do Pliešovskej kotliny. Najprv prudšie. Pri ceste na jednej strane studnička, na druhej ešte nejaké skalky. Inak stále hospodárskym, listnatým lesom, takže po zvážniciach a bez výhľadov. Blata a stôp po traktoroch niekde pribúda, ale zväčša je to v pohode.

Tesne pred východom z lesa doľava, preč zo značky, lebo tá klesá do Dubového po ceste až príliš spevnenej. Krajšie je to popod les a po lúkach popri potoku Suchý jarok poza dedinu. Ten a ani jeho okolie nie sú síce suché, lebo pršalo a pod zemou je to ešte zamrznuté, ale paráda. Nad Dubovým sa pripájam ku žltej značke. Čvachtanie pokračuje, lebo značka smeruje na sever podhorím, preskakujúc lúky a lesíky.

Až keď sa za jednou veľkou, zablatenou lesnou križovatkou žltá značka ponára do doliny Urpašského jarku a definitívne začína klesať ku Hronu, pod nohami suchšie. A hrboľatejšie. Svahy naokolo sú znovu posiate typickými, machom obalenými skalkami a bralkami. Potok skáče vedľa cesty v nekonečných zákrutách.

Záver do Breznice – ten sa mi isto nechce dupať po asfaltke popri Hrone. Pred mostíkom (so zábradlím) križovatka zvážnic, tak prudko doľava, preskakujem potok a strmo sa štverám po nie veľmi používanej ceste do východných svahov masívu Brda. Po chvíli sa cesta preklopí do roviny a pomedzi holé konáre intenzívne dolieha hukot „R-jednotky“ a častejú zamrežované pohľady do doliny Hrona.

Ako ma lesná cesta vypľúva na lúky, vidím, ako sa Štiavnická Anča rúti od Kozelníka do Dúbravy – takže viem, že mám ešte dve hodiny do ďalšieho vlaku. Nooo, tak to ešte nie je koniec, akurát vyleziem na Demian, ktorý odtiaľto špicato dominuje panoráme:

A najkratšia cesta hore vedie cez východný okraj ďalšieho náučného chodníka, na ktorý sa musím dostať. Našťastie mostík cez Jasenicu už poznám a cez cestu, koľaje a strmo hore krovinami ma bez pochýb vedú srnčie prte. Až ku dláždenému nápisu „Trať mládeže“, ktorý je znovu vďaka dobrovoľníkom pekne viditeľný. Cez prvý mäkčeň leziem potom vyššie na lúky a na náučný chodník je to už len kúsok.

Hneď prvá tabuľa ma z NCH odhadzuje doľava do prudkého svahu, lebo je na nej šípka „Mertanec 60 m“. OK - je to len kúsok. Vrchol síce zarastený, ale pomedzi holé stromy presvitá náprotivné Brdo. Potom už stúpam cez lúky, z nich sú výhľady lepšie. Tvrdí to aj ďalšia tabuľa, vyššie pod lesom, kde kedysi vraj stála pôvodná dedina Breznica. No užíva si tie panorámy asi najmä vysoká - podľa početných kôpok bobkov všade okolo.

Z tohto smeru je NCH výborne značený, ale ako sa napájam na zelenú značku v lese, v stúpaní z Breznice na Demjan, smerovka chýba. Sú tu síce nové šípky, ale len smerom hore a dolu. Škoda pre neznalých, ktorí idú najmä zhora. Ako ja pred týždňom ( TU ). Ale neva, teraz stúpam stále strmšie a hrboľatejšie, až na vyhliadku na vrchole, a v teplom vetre si užívam široké panorámy Pohronia od Zvolena po Žiar:

Stanicu mám priamo pod nohami, do vlaku necelá hodina, tak sa pomaly púšťam dole a postupne zrýchľujem, nech dôjdem s časovou rezervou na „dochladenie motora“ Do Breznice sa vnáram tesne pod dreveným medveďom, ktorý ju stráži zhora, od lesa, a uvedomujem si, že tu dole je vďaka protihlukovej stene R1 oveľa tichšia ako tam hore. Aj keď nič moc, počúvať to celý čas. Ale no nič, už len cez Hron na stanicu do Dúbravy, Štiavnická Anča už sa valí a o chvíľu už cúvame do Zvolena. Pekné to bolo – vrelo odporúčam (GPX je hore), najmä v októbri, kvôli farbám.

Rišo Pouš