Západné Slovensko

Keď je človek navnadený nekonečnými možnosťami pobehovania po zaujímavých miestach Štiavnických vrchov, príde domov z jednej pobehovačky a hneď plánuje ďalšiu. A keď sa plánmi pochváli a tie sa ostatným zapáčia, hneď sa kujú plány na spoločný výbeh. A keď k prvej spoločnej akcii v roku dôjde, vznikne toto tu. Cestou na miesto činu vyvstala v podstate len jediná závažná otázka - kto bude tentokrát za brzdu, lemru, slimáka dýchavičného, a teda za huspeninového psa. A pretože v aute padali silné reči o Dolomitoch, Lavaredach, Cortinach d A

...z Banskej do Hronskej. Teda až do Dúbravy, na vlak, ale to by sa už nerýmovalo. Taká zrýchlená turistika spiacou, sivohnedou krajinou, pod nohami prevažne suché chodníky a cesty, len miestami trochu blata a na lúkach čvachtavo. Lebo 10. februára by mala vrcholiť zima, akurát že vrcholilo brutálne teplo, ktoré zúrilo s maličkými prestávkami v podstate už od Vianoc. Čiže po snehu ani pamiatky. Tak som vyskočil z busu v BŠ a popod kalváriu, cez Kysihýbel a ponad Banský Studenec som vybehol do sedla Volárska a odtiaľ okolo Dubového zbehol ku Hronu, so za

Symbolický názov pre akciu symbolizujúcu počasie na začiatku februára. Lebo uragán nad pásmom lesa a prílev teplého oceánskeho vzduchu od severozápadu, samozrejme s dažďom aj vo vyšších polohách, ma spoľahlivo zahnali zas raz viac na juh, do závetria. Do Štiavnických vrchov, kde o snehu už len spomienky kolujú. Čiapka aj vetrovka išli do batoha, len čo som v Hronskej Dúbrave z vlaku zliezol, a ešte že celý deň ozaj fúkalo, inak by som sa dobre uvaril. V pláne bol taký improvizačný okruh cez Kozelník, Rejchard, okolo dediny Močiar z troch strán a�

Kto jazdí cestu v okolí Žiliny, dobre vie, že ísť sa povoziť smerom na Rajec nie je nič moc. A niekedy aj dosť adrenalín – cesta úzka, krajnica žiadna a premávka hustá furt. Našťastie sú tu bočné cesty, také medzidedinské spojky, ktorými sa to dá čiastočne obabrať. Ich benefitov je pritom viac. Okrem toho, že sú spravidla o dosť tichšie ako hlavná I/64, človek aj natrénuje, lebo preskakujú cez pahorky sériou krátkych, ale niekedy poriadne jedovatých stúpaní. K tomu rozhľady ako čerešnička na torte – ten najpanoramatickejší je aj najnovšie

Rozmýšľal som, ako toto nazvať. Možno by lepšie pasovala „Ladomerská potkýnačka“. Majo skončil na zemi tuším dvakrát a strarý, dýchavičný pes s huspeninovými nohami sa potkýnal celý čas. Hlavne ale išlo o tú dobrú, aj keď ešte nie dlhú tradíciu - príjemne si skupinovo pobehať takto koncom jesene (teraz koncom novembra). Viac turistika ako beh, viac zima ako teplo. Akurát, že z „partie huspeninového psa“ sme ostali teraz len dvaja - aj preto, lebo toto bolo veľmi rýchle rozhodovanie zo soboty na nedeľu, keď nápor Arktídy mal v nedeľu poľaviť,

„Pred ôsmou pred domom! Ide sa na západ slnka na Temešskú skalu, predtým sa ešte pomotáme po Rokoši.“ Takému rozkazu sa nedalo odolať, lebo dostať sa spojmi z domu hocikam do okolia Prievidze je pre mňa poriadna telenovela (a takto na dušičky zvlášť). Tak sa poslušne veziem a potom s radosťou vyťahujem stuhnuté telo z auta pred krčmou v Nitrianskom Rudne. Dáme vraj okruh cez Košútovu skalu, Rokoš a Malý Rokoš, Pinkovie viechy, zachádzku k jaskyni Brložná diera a nazad sa vrátime cez Plevňu a Predný Rokoš. Podvečer sa potom presunieme do Temeša,

Jednoduchý, asi dvadsaťkilometrový okruh, niečo cez osem hodín s častým posedávaním a vychutnávaním. Pohodová prechádzka po plnofarebných októbrových lesoch pohoria Vtáčnik, po jeho západných svahoch, v podstate okolo Bystričianskej doliny, po chodníkoch a cestách, kde aj nedlho po daždi už to nečvachtá vďaka poréznemu, sopečnému podložiu. Začali aj skončili sme na parkovisku Sekaniny v ústí Bystričianskej doliny a neznačeným, ale dobre prechodeným (lebo lezcami používaným) chodníkom sme sa vyštverali pod steny známej lezeckej lokality Hrádo

Rozlúčka so sezónou pod súkromným patronátom Rada a spol. už druhý raz v Banskej Štiavnici a okolí, prešpurácka generalita znovu zohľadnila aj potreby nás „z ďalekého východu“ (teda približne od Nitry ďalej). O Belovi z KE (ktorý aj tak nedošiel) a o iných exotoch z druhého konca vesmíru ani nehovoriac - ešte že Slovensko nie je ako Čile. Ale zase – účasť len na pozvánky, prísny výber podľa nejakých tajných kritérií. Pozvánka pre ultrabulvár našťastie prišla – sa báli v tej Blave, že inak by ich nemilosrdne poohováral. SUT s týmt

Väčšinou najfarebnejšia zo slovenských stoviek (ak nie je naopak biela) tentokrát ostala v takmer výlučne zelených odtieňoch. September najteplejší v histórii meraní (globálne a asi aj u nás), tak sa niet čo diviť. Aj toto sú dôsledky, vieme čoho... Fotky teda nehýria farbami, lebo aj slnko bolo zväčša skryté za riedkou, sivou záclonou, každopádne počasie bolo aj vďaka tomu a nižšej teplote bežecky ideálne. Ešte aj taký akurátny severáčik bol hlásený, že bude dochladzovať prehrievajúce sa motory. Predpoveď síce hlásila front, ale až na noc -

Vo výseku oblohy, ktorý je rámovaný stropom terasy zhora a statnými smrekmi z bokov, pomaly bledne nočná obloha. Zobudili ma prvé škrípavé kroky iných nocľažníkov, lebo po makadamovej ceste pred veľkou chatou PTTK Przyslop sa úplne potichu chodiť nedá. Nadchádza tretí, posledný deň „ľahkej turistiky na ťažko“. Z poľských Beskýd prejdeme do Jablunkovského medzihoria na našu stranu a cez Kykuľu zídeme na vlak do Skalitého. Ale kým zvyšok „posádky“ ešte predstiera spánok, narovnávam otlačené telo a sondujem po okolí, či nenájdem niečo zauj

Nedeľa takmer polaugustová. Po „jesenných“, chladných a upršaných dňoch sa len pred víkendom vrátilo leto a vzduch čistý, ešte nezakalený oparmi, tak bolo treba niečo vymyslieť. Nohy ešte vyfľusnuté týždeň po Východniarskej stovke, o behaní ani reči. Ale hlava naopak namotivovaná z Triatlonu Attack, kde som bol v sobotu robiť podporného člena, takže na nedeľu voľba jasná: naložil som žiletku do lokálky a vyložili sme sa v Hronskej Dúbrave. Že opáčime tie prístupové cesty od Hrona do Banskej Štiavnice, či budú tie záverečné stúpania chut

Aby náhodou si niekto niečo nemyslel, nie je to žiadny vulgarizmus, iba nevinná cyklistická skratka, alebo po slovensky Okolo Jadrovej Elektrárne BOhunice. Lebo jej chladiace veže sme videli skoro furt. Tie síce vidno z polky Slovenska, ale hlavne som si na seba uplietol poriadny bič – dal som sa nahovoriť na toto pojazdenie práve v čase, keď sa asfalt začal topiť a vietor podobať závanom z fénu, lebo akurát na Slovensko začiatkom júla dýchla Sahara. Ale som si povedal, že po štarte v príjemnej rannej teplote sa telo hádam postupne adaptuje. Asi ako tá žaba,

Malo to byť také príjemné koliečko okolo Skalitého, v smere hodinových ručičiek, so začiatkom aj koncom v ústredí, lebo vlaky/busy/krčmy. Asi 26 km a tuším deväť hodín narátala mapa (prevažne po červenej značke), takže pre turistu by to bola príjemná celodenka. Výhľady početné a ďaleké, krajina pekná, pod nohami väčšinou pohodlné chotárne cesty cez lesy a ešte častejšie cez lúky. Ono to aj príjemné bolo. Síce začiatok júla a obloha ráno takmer čistá, ale po studenom fronte ešte nestihli doraziť typické letné horúčavy. Aj severný ve

Bývalé nemecké banícke, a neskôr remeselnícke mestečko na hornom okraji hornej Nitry, s veľkým námestím - vždy som ho na bicykli iba preletel v honbe za vzdialenejšími cieľmi. Ale mi už dlhšie nedali pokoj tie viaceré odbočky do koncových dedín, ktoré sa rozbiehajú z toho námestia, prípadne kúsok od neho. A že teda preskúmam kvalitu asfaltov na tých bočných okreskách. Vieme aké je to u nás – niekde tragicky deravo, niekde úplne nanovo, kde by to človek možno ani nečakal. Vznikla z toho teda na mape taká doslova hviezdica, do ktorej je zakomponova

Na nenápadnom, 513 m vysokom kopci Dúň v južnej časti Tríbeča, medzi Jelencom a Kostoľanmi, minimálne od 13. storočia stojí hrad Gýmeš, dnes samozrejme už zrúcanina. Slúžil ale ešte v polovici 19. storočia a starali sa oň ako o jedno zo svojich rodových sídiel Forgáčovci. Napriek svojej polohe na bočnej rázsoche je z neho perfektný, kruhový výhľad, lebo neďaleký „hlavný hrebeň“ Tríbeča je nižší ako kopec s hradom. Prístup hore je pohodový, aj keď miestami strmší, zato ale po dobrých chodníkoch, len za dažďa blatnatých a v prudšom z