Západné Slovensko

Rozmýšľal som, ako toto nazvať. Možno by lepšie pasovala „Ladomerská potkýnačka“. Majo skončil na zemi tuším dvakrát a strarý, dýchavičný pes s huspeninovými nohami sa potkýnal celý čas. Hlavne ale išlo o tú dobrú, aj keď ešte nie dlhú tradíciu - príjemne si skupinovo pobehať takto koncom jesene (teraz koncom novembra). Viac turistika ako beh, viac zima ako teplo. Akurát, že z „partie huspeninového psa“ sme ostali teraz len dvaja - aj preto, lebo toto bolo veľmi rýchle rozhodovanie zo soboty na nedeľu, keď nápor Arktídy mal v nedeľu poľaviť,

„Pred ôsmou pred domom! Ide sa na západ slnka na Temešskú skalu, predtým sa ešte pomotáme po Rokoši.“ Takému rozkazu sa nedalo odolať, lebo dostať sa spojmi z domu hocikam do okolia Prievidze je pre mňa poriadna telenovela (a takto na dušičky zvlášť). Tak sa poslušne veziem a potom s radosťou vyťahujem stuhnuté telo z auta pred krčmou v Nitrianskom Rudne. Dáme vraj okruh cez Košútovu skalu, Rokoš a Malý Rokoš, Pinkovie viechy, zachádzku k jaskyni Brložná diera a nazad sa vrátime cez Plevňu a Predný Rokoš. Podvečer sa potom presunieme do Temeša,

Jednoduchý, asi dvadsaťkilometrový okruh, niečo cez osem hodín s častým posedávaním a vychutnávaním. Pohodová prechádzka po plnofarebných októbrových lesoch pohoria Vtáčnik, po jeho západných svahoch, v podstate okolo Bystričianskej doliny, po chodníkoch a cestách, kde aj nedlho po daždi už to nečvachtá vďaka poréznemu, sopečnému podložiu. Začali aj skončili sme na parkovisku Sekaniny v ústí Bystričianskej doliny a neznačeným, ale dobre prechodeným (lebo lezcami používaným) chodníkom sme sa vyštverali pod steny známej lezeckej lokality Hrádo

Rozlúčka so sezónou pod súkromným patronátom Rada a spol. už druhý raz v Banskej Štiavnici a okolí, prešpurácka generalita znovu zohľadnila aj potreby nás „z ďalekého východu“ (teda približne od Nitry ďalej). O Belovi z KE (ktorý aj tak nedošiel) a o iných exotoch z druhého konca vesmíru ani nehovoriac - ešte že Slovensko nie je ako Čile. Ale zase – účasť len na pozvánky, prísny výber podľa nejakých tajných kritérií. Pozvánka pre ultrabulvár našťastie prišla – sa báli v tej Blave, že inak by ich nemilosrdne poohováral. SUT s týmt

Väčšinou najfarebnejšia zo slovenských stoviek (ak nie je naopak biela) tentokrát ostala v takmer výlučne zelených odtieňoch. September najteplejší v histórii meraní (globálne a asi aj u nás), tak sa niet čo diviť. Aj toto sú dôsledky, vieme čoho... Fotky teda nehýria farbami, lebo aj slnko bolo zväčša skryté za riedkou, sivou záclonou, každopádne počasie bolo aj vďaka tomu a nižšej teplote bežecky ideálne. Ešte aj taký akurátny severáčik bol hlásený, že bude dochladzovať prehrievajúce sa motory. Predpoveď síce hlásila front, ale až na noc -

Vo výseku oblohy, ktorý je rámovaný stropom terasy zhora a statnými smrekmi z bokov, pomaly bledne nočná obloha. Zobudili ma prvé škrípavé kroky iných nocľažníkov, lebo po makadamovej ceste pred veľkou chatou PTTK Przyslop sa úplne potichu chodiť nedá. Nadchádza tretí, posledný deň „ľahkej turistiky na ťažko“. Z poľských Beskýd prejdeme do Jablunkovského medzihoria na našu stranu a cez Kykuľu zídeme na vlak do Skalitého. Ale kým zvyšok „posádky“ ešte predstiera spánok, narovnávam otlačené telo a sondujem po okolí, či nenájdem niečo zauj

Nedeľa takmer polaugustová. Po „jesenných“, chladných a upršaných dňoch sa len pred víkendom vrátilo leto a vzduch čistý, ešte nezakalený oparmi, tak bolo treba niečo vymyslieť. Nohy ešte vyfľusnuté týždeň po Východniarskej stovke, o behaní ani reči. Ale hlava naopak namotivovaná z Triatlonu Attack, kde som bol v sobotu robiť podporného člena, takže na nedeľu voľba jasná: naložil som žiletku do lokálky a vyložili sme sa v Hronskej Dúbrave. Že opáčime tie prístupové cesty od Hrona do Banskej Štiavnice, či budú tie záverečné stúpania chut

Aby náhodou si niekto niečo nemyslel, nie je to žiadny vulgarizmus, iba nevinná cyklistická skratka, alebo po slovensky Okolo Jadrovej Elektrárne BOhunice. Lebo jej chladiace veže sme videli skoro furt. Tie síce vidno z polky Slovenska, ale hlavne som si na seba uplietol poriadny bič – dal som sa nahovoriť na toto pojazdenie práve v čase, keď sa asfalt začal topiť a vietor podobať závanom z fénu, lebo akurát na Slovensko začiatkom júla dýchla Sahara. Ale som si povedal, že po štarte v príjemnej rannej teplote sa telo hádam postupne adaptuje. Asi ako tá žaba,

Malo to byť také príjemné koliečko okolo Skalitého, v smere hodinových ručičiek, so začiatkom aj koncom v ústredí, lebo vlaky/busy/krčmy. Asi 26 km a tuším deväť hodín narátala mapa (prevažne po červenej značke), takže pre turistu by to bola príjemná celodenka. Výhľady početné a ďaleké, krajina pekná, pod nohami väčšinou pohodlné chotárne cesty cez lesy a ešte častejšie cez lúky. Ono to aj príjemné bolo. Síce začiatok júla a obloha ráno takmer čistá, ale po studenom fronte ešte nestihli doraziť typické letné horúčavy. Aj severný ve

Bývalé nemecké banícke, a neskôr remeselnícke mestečko na hornom okraji hornej Nitry, s veľkým námestím - vždy som ho na bicykli iba preletel v honbe za vzdialenejšími cieľmi. Ale mi už dlhšie nedali pokoj tie viaceré odbočky do koncových dedín, ktoré sa rozbiehajú z toho námestia, prípadne kúsok od neho. A že teda preskúmam kvalitu asfaltov na tých bočných okreskách. Vieme aké je to u nás – niekde tragicky deravo, niekde úplne nanovo, kde by to človek možno ani nečakal. Vznikla z toho teda na mape taká doslova hviezdica, do ktorej je zakomponova

Na nenápadnom, 513 m vysokom kopci Dúň v južnej časti Tríbeča, medzi Jelencom a Kostoľanmi, minimálne od 13. storočia stojí hrad Gýmeš, dnes samozrejme už zrúcanina. Slúžil ale ešte v polovici 19. storočia a starali sa oň ako o jedno zo svojich rodových sídiel Forgáčovci. Napriek svojej polohe na bočnej rázsoche je z neho perfektný, kruhový výhľad, lebo neďaleký „hlavný hrebeň“ Tríbeča je nižší ako kopec s hradom. Prístup hore je pohodový, aj keď miestami strmší, zato ale po dobrých chodníkoch, len za dažďa blatnatých a v prudšom z

Čudné prepojenie, že? Ale malo to svoju logiku: chcel som pobehať niečo dlhšie a zároveň v „rovníkovom“ počasí končiaceho mája (ráno pekne, ale dusno, popoludní dážď) sa mi nechcelo na konci pri čakaní na spoj odkvapkávať pod seba niekde ďaleko od domu, ako zmoknuté kura. Tak som sa ráno odviezol do Považskej Teplej a indiánskym behom som zamieril domov. Takmer najkratšou cestou, podľa pohľadu do mapy. Nakoniec to bolo síce „trochu nadplán“ vďaka niekoľkým improvizáciám a neplánovaným zachádzkam, ale vlastne to malo všetko, čo som chcel: pru

Nechce sa mi nejako na bajku do terénu zatiaľ, ktovie prečo...  Asi že je čistý a furt prší :-) Takže keď po daždi na prvého mája oschli cesty, vyšiel Oskar a vyskytla sa možnosť spolujazdy (rozumej visenia v háku), nahodil som cesťák do vlaku a vybral som sa objavovať s miestnym znalcom cesty na pomedzí Považia a Valašska. Taký príjemný okruh to mal byť: z Púchova cez Vršatské Podhradie, Červený Kameň, Brumov – Bylnici, Vsetín a Kohútku nazad do Púchova. Asi 130 kilákov. S tým, že skúsime nejaké skratky, aby sme sa vyhli hlavnej ceste pred

Ultra dlhý pohyb v teréne je dnes v móde, to je fakt. Ale ako sa pred 16 rokmi začali u nás objavovať tie súčasné ultraakcie, počnúc Lazovkou, Stíhačkou, Ponitrianskou stovkou a ďalšími, nabralo to všetko viac taký športový, súťaživý, behavý charakter, mám dojem. No na druhej strane väčšina tých akcií má v podtitule slová „diaľkový pochod a ultrabeh“ a zväčša aj celkom milosrdný časový limit – takže do behania a pretekania nenúti každého. Je tu stále (a našťastie) veľká skupina ľudí, ktorí si dlhú štreku radi prejdú, ale krok

Lazová stovka 2023, najstaršia z mladých - 16. ročník, už druhý rok po covide zase v tradičnom, jarnom termíne. Každý tam išiel s inou motiváciou a osobnými predsavzatiami, niektorí možno ako novici skôr s otázkami v hlave a miernymi obavami typu „panebože, čo nás to len čaká...“. A ja skúsený starý vlk som si po štyroch účastiach tentokrát povedal, že nech sa deje, čo sa deje, budem si ju vychutnávať naplno. Ako sa to dá, o tom je tento návod. Tak v prvom rade sa treba vopred prihlásiť. To si najprv vychutnáš ten pocit, že si hrdina, leb