Západné Slovensko

Bývalé nemecké banícke, a neskôr remeselnícke mestečko na hornom okraji hornej Nitry, s veľkým námestím - vždy som ho na bicykli iba preletel v honbe za vzdialenejšími cieľmi. Ale mi už dlhšie nedali pokoj tie viaceré odbočky do koncových dedín, ktoré sa rozbiehajú z toho námestia, prípadne kúsok od neho. A že teda preskúmam kvalitu asfaltov na tých bočných okreskách. Vieme aké je to u nás – niekde tragicky deravo, niekde úplne nanovo, kde by to človek možno ani nečakal. Vznikla z toho teda na mape taká doslova hviezdica, do ktorej je zakomponova

Na nenápadnom, 513 m vysokom kopci Dúň v južnej časti Tríbeča, medzi Jelencom a Kostoľanmi, minimálne od 13. storočia stojí hrad Gýmeš, dnes samozrejme už zrúcanina. Slúžil ale ešte v polovici 19. storočia a starali sa oň ako o jedno zo svojich rodových sídiel Forgáčovci. Napriek svojej polohe na bočnej rázsoche je z neho perfektný, kruhový výhľad, lebo neďaleký „hlavný hrebeň“ Tríbeča je nižší ako kopec s hradom. Prístup hore je pohodový, aj keď miestami strmší, zato ale po dobrých chodníkoch, len za dažďa blatnatých a v prudšom z

Čudné prepojenie, že? Ale malo to svoju logiku: chcel som pobehať niečo dlhšie a zároveň v „rovníkovom“ počasí končiaceho mája (ráno pekne, ale dusno, popoludní dážď) sa mi nechcelo na konci pri čakaní na spoj odkvapkávať pod seba niekde ďaleko od domu, ako zmoknuté kura. Tak som sa ráno odviezol do Považskej Teplej a indiánskym behom som zamieril domov. Takmer najkratšou cestou, podľa pohľadu do mapy. Nakoniec to bolo síce „trochu nadplán“ vďaka niekoľkým improvizáciám a neplánovaným zachádzkam, ale vlastne to malo všetko, čo som chcel: pru

Nechce sa mi nejako na bajku do terénu zatiaľ, ktovie prečo...  Asi že je čistý a furt prší :-) Takže keď po daždi na prvého mája oschli cesty, vyšiel Oskar a vyskytla sa možnosť spolujazdy (rozumej visenia v háku), nahodil som cesťák do vlaku a vybral som sa objavovať s miestnym znalcom cesty na pomedzí Považia a Valašska. Taký príjemný okruh to mal byť: z Púchova cez Vršatské Podhradie, Červený Kameň, Brumov – Bylnici, Vsetín a Kohútku nazad do Púchova. Asi 130 kilákov. S tým, že skúsime nejaké skratky, aby sme sa vyhli hlavnej ceste pred

Ultra dlhý pohyb v teréne je dnes v móde, to je fakt. Ale ako sa pred 16 rokmi začali u nás objavovať tie súčasné ultraakcie, počnúc Lazovkou, Stíhačkou, Ponitrianskou stovkou a ďalšími, nabralo to všetko viac taký športový, súťaživý, behavý charakter, mám dojem. No na druhej strane väčšina tých akcií má v podtitule slová „diaľkový pochod a ultrabeh“ a zväčša aj celkom milosrdný časový limit – takže do behania a pretekania nenúti každého. Je tu stále (a našťastie) veľká skupina ľudí, ktorí si dlhú štreku radi prejdú, ale krok

Lazová stovka 2023, najstaršia z mladých - 16. ročník, už druhý rok po covide zase v tradičnom, jarnom termíne. Každý tam išiel s inou motiváciou a osobnými predsavzatiami, niektorí možno ako novici skôr s otázkami v hlave a miernymi obavami typu „panebože, čo nás to len čaká...“. A ja skúsený starý vlk som si po štyroch účastiach tentokrát povedal, že nech sa deje, čo sa deje, budem si ju vychutnávať naplno. Ako sa to dá, o tom je tento návod. Tak v prvom rade sa treba vopred prihlásiť. To si najprv vychutnáš ten pocit, že si hrdina, leb

Pretože veľkonočné „násilie páchané na ženách“ nepraktikujem, vybral som sa páchať násilie aspoň na vlastnom bicykli, do centrálnej oblasti CHKO Strážovské vrchy. Vymyslel som si okruh z Považskej Bystrice - vyšlo to nakoniec asi na 90 km. Pôvodným jeho zámerom bolo najmä obzrieť niekoľko (na mape) nádherných ciest v lesoch, o ktorých som ale netušil, či sú v použiteľnom stave aj pre tenké gumy. Nejaké tie obete som bol ochotný položiť na oltár poznania, na druhej strane ale hrotiť to až do cyklokrosu som nemienil. Veľkonočný pondelok začal

Stovka z Trenčína prišla po štvorročnej pauze v novom kabáte. Po Rasťovi a Ivovi ju prebrali Ďuri s Jirkom, a tak nám opäť do kalendára Slovak Ultra Trail pribudla zimno-jarná akcia. Tento rok to bola teda zimná verzia, aj keď predchádzajúce dni tomu tak nenasvedčovali. V piatok poobede pred pretekmi som bol v tričku a veste na prechádzke a užíval si jarné lúče. Podvečer ale prišla zmena, ktorú sme síce všetci predpokladali, no úprimne - nemyslel som si, že to bude až také drastické. Najprv sa obloha zatiahla, potom začalo fúkať, do toho liať ako

Poznáme to – v návale optimizmu si hlava vymyslí prihlásiť telo na akciu s natrénovanou nulou kilometrov, že veď času doooosť, veď ona presvedčí telo začať trénovať. Tak aj teraz – ale navyše som chcel byť na jar už raz konečne trochu rozbehaný, nie až na jeseň. V zime hlavne lyže deriem, ale keď tie zimy už stoja vieme za čo... Takže stovka je najlepší tréning na ďalšie stovky, nejako začať treba. Navyše na Leteckej som nikdy nebol (práve kvôli termínu), bolo načase spoznať novú telocvičňu a známe chodníčky pod Inovcom aj z inej strany.

Tak sa nám z ultrabehania stáva pomaly celoročná zábavka. Heeej, jasné, že už dávno je, ale takto v strede zimy tu zatiaľ nič takéto oficiálne pretekové doteraz nebolo (ak nerátame bratské české akcie). Vlani zrodený, pokusný, poriadne výživný okruh z Uhrovca do Uhrovca si rýchlo získal až takú lásku ultrášov, že sa tento rok, v sobotu 28. januára, o siedmej hodine rannej, priamo pod Buditeľovou sochou dokonca oficiálne začal deviaty ročník Slovenskej ultratrailovej ligy! Že bolo 200 miesteniek vypredaných len pár dní po spustení registrácie, ani

František (Fraňo) Madva (1786 - 1852) bol rímskokatolícky kňaz a národovec, ktorého veľkou záľubou boli botanika, bylinkárstvo a medicína - a poslaním pomoc chorým, preto sa stal známy a uznávaný ako veľmi úspešný ľudový liečiteľ. Jeho poslednými pôsobiskami boli fary na Hornej Nitre a okolité hory a lúky boli preňho veľkou inšpiráciou aj zdrojom liečivých rastlín. V Nitrianskych Sučanoch zomrel a tam je aj pochovaný, predtým pôsobil na fare v Nitrianskom Rudne. Preto práve medzi týmito dvoma dedinami vedie náučný chodník, po ňom pomenovan

Taká drobná knižočka (niekto by povedal „kabelkový formát“), ale s veľkým odkazom pre čitateľa, minimálne v troch aspektoch. Alebo inak: majster pera nemusí písať veľa, aby veľa vyjadril. A Martin M. Šimečka je skutočný majster pera, hoci s ním mnohí a často nesúhlasia. Je ale aj výborný pozorovateľ, a s tým hádam musí súhlasiť oveľa viac ľudí. Aj preto (a nie preto, že je jej text krátky) sa knižka číta jedným dychom. Na úvod treba ale podotknúť, že táto knižka trochu „klame telom“ – ako je vidieť aj tu na titulnej fotke, obálke

Ten neznačený hrebienok na západnom okraji Súľovských vrchov, ktorý sa tiahne od kameňolomu pri Jablonovom priamo na juh (v podstate paralelne s červenou značkou), už som nosil v hlave dlho. A keď som sa na začiatku Stovky Považím potácal pomedzi jeho skalné steny, veže a zrázy, hneď sa mi staré plány obnovili a dal som si slovo, že si ho čo najskôr prídem vychutnať – v lepšej kondícii, pomalšie, ale najmä v lepšom počasí. No, predsavzatie som si splnil - tak na polovicu. Lebo necelý mesiac po stovke, ale počasie bolo ešte hnusnejšie ako vtedy. V

Názov preto taký podobný staršiemu článku ( TU alebo odkaz dole), lebo zostava sa nazbierala úplne rovnaká ako takto pred dvoma rokmi na pobehu okolo Nitrianskeho Pravna. Aj dátum skoro sadol, tri týždne hore dole, to je nič. A možno ešte niečo dáme aj neskôr... Zámer bol vraj tentokrát nejako sa prehupnúť cez Kľak do Rajeckej doliny a nazad, ale hore nasnežilo a keď už aj prestalo, mraky viseli odporne nízko. Tak huspeninový pes dostal dôveru a naklikal niečo v Štiavnických vrchoch, že tam je pekne, aj keď je škaredo. A keď to tam vraj trochu pozná...

Na Javornícku stovku som mal vždy iba tie najkrajšie spomienky. Koniec koncov, pred siedmimi rokmi to bola moja prvá stovka, tu som si povedal, že toto je ono, toto je to, čo chcem. Bežať celé hodiny v nádhernej prírode s úžasnými výhľadmi a v tom najkrajšom ročnom období. Jeseň vie byť pochmúrna a smutná, no zároveň aj dychberúca a nádherná. Navyše toto sú asi jediné preteky, počas ktorých si môžem povedať, že bežím domov. Počasie sa nám už za tých x ročníkov vystriedalo všelijaké, od slnka cez dážď až po sneh. Tentokrát to ale nebude