ŠUPka 2024

Rozlúčka s (oficiálnou) ultrasezónou sa pod týmto kódom myslím vydarila. Organizačne samozrejme, meteorologicky so šťastím. Teda jej prvá, oficiálna, behacia, menej dôležitá časť. Lebo ako toto píšem, tá podstatná časť sa v sobotu večer v Art café v Banskej Štiavnici ešte len rozbieha. Akurát malá chybička krásy sa predsa objavila, lebo čo je zle, ľudia zlenivievavajú - a čo je najzlejšie, ultrášov nevynímajúc! Koncosezónny ultrapunk začínal totiž v Prešporku ako normálna dospelácka stovka, po presune pod Sitno bol skrátený na tínedžerskú vzdialenosť a tento rok dokonca na detskú – a ešte aj tú niektorí ofrfľali a niektorí si ju dokonca dovolili skrátiť! Čoho sa dožijeme nabudúce a kam to ultra speje???

Bol som tretí raz a už som dosť poučený, že sa nemám flákať s foťákom, ukolísaný pocitom, že to nie sú preteky, ale komunitná vyklusávačka - vykecávačka. Máš vidieť! Bežal každý ako o život, nestíhal som kvôli fotkám nadbiehať. Veď aj tak vyzerajú tie zábery... Ale už je to jasné aj mne, odpornému abstinentovi a odľudovi – faaaakt dôležitejšia je tá afterka a všetko okolo nej. Takže do cieľa sa každý ponáhľa. Navyše, keď orgsteri sľúbia účastníkom nápoj na ich účet a vegán guľáš zadarmo – čo by som chcel? A ešte keď tie božské brownies a ovocné koláče na občerstvovačkách priam odtŕhajú hladným bežcom od úst, aby ich čo najviac ostalo do cieľa. Potom je celá trasa zaslintaná a my pomalší to máme ťažké, lebo sa šmýka.

No dosť bolo hejtu, pome k priebehu. Hustú tmu pri prezentácii pod Novým zámkom vystriedalo príšerie po štarte. V lese pod Klingerom niektoré mäkkýše išli dokonca na čelovkách, hanba im! Slnko malo celý deň štrajkovať, na tradičnom fotopointe na Hornej Rovni na nás aj bohapusto kašľalo spoza mraku, ale potom si to rozmyslelo a na pár sekúnd prebliklo cez štrbinu v sivote. No len pre vyvolených:

Na singlíku podpod Tanád a Paradajs a potom aj na „hrebeňovke“ sa natiahol ukážkový had, postupne sa deliaci na skupinky. Premotivovanci už boli samozrejme o kilák vpredu. Z lúk výhľady šedivé a v diaľkach zakalené, tak sa viac bežalo a kecalo ako fotilo. Na Kopaniciach tentokrát žiadny krmelec, točili sme hneď pri kostole doprava dole, do Hodruše. Nový úsek trasy, tak samozrejme pár ľudí hneď kufríkovalo, ale zatiaľ iba mierne. Keď okolo BŠ je tých ciest toľko na výber...

Prvý krmelec až dole v Hodruši a dobrôt ako na svadbe, no ale naber si na cestu a zle skončíš - zadusíš sa! Lebo je jasné, že po každom obžieraní bude nasledovať najstrmší kopec v okolí – to sa títo orgovia dobre naučili na svojich oficiálnych akciách. Viac im tak vždy ostane, žgrlošom. Tak sa poctivo grgalo hore brehom - našťastie lesy znesú, listy ani veverice zo stromov od hrôzy nepadali. Potom kúsok známeho „hrebeňa“ a pod Kešnerovskou zas niečo nové. A takto to vyzerá, keď sa predok zakecá a zadok vypne mozog, lebo veď sa len vezie. A vracať sa hľadať tú prebehnutú odbočku sa nechce žiadnemu z nich:

Inak miestami pekné olafoviny tam boli, ale zas aj pekné chodníky dole do Vyhní, kde sme čakali skôr zvážnice. No potom!!! Zas krmelec, aj s tajnou podporou (ak si niekto vypýtal), a grganie ešte výživnejšie, aj hore Kamenným morom. A tam vari druhá selfí-kontrola (po Tanáde): to vraj aby sa cieľoví komisári nenudili, že si tie samoyebky skontrolujú. Tí sa museli potom poriadne usierať nad niektorými ksichtami...

Cestu do Janovského sedla nám vylepšil víťaz celoslovenskej súťaže o najhlbšiu traktorovú koľaj, tak poniektorí spomalili obchádzkami a tí čo nie, dobre naimpregnovali, aj do pol lýtok hádam. Po cyklistoch aj niektorí ultráši by si asi mali začať holiť nohy. No zas – špina konzervuje a dostatočne hrubá vrstva v zime aj izoluje.

Potom si štvornožce s ich ľuďmi a niektoré mäkkýše nečestne skrátili trať, ostatní si išli užiť kolečko po skalách cez Bralce a tretiu selfíkontrolu. Turisti s hrôzou uskakovali a ich deti boli varované, nech neberú drogy, lebo aha ako dopadnú. Pekné pasáže inak, ale si myslím, že po dostatočnom zhejtovaní si ich orgovia budúci rok odpustia, v zmysle zachovania tradície znižovania nárokov. Možno sa raz dočkáme aj šprintu zo štartu rovno do najbližšej krčmy. Z kopca samozrejme. Ono je to zas aj náročné – ťahať dve noci a pomedzi to behať, alebo aspoň organizovať.

Do cieľa hádam posledných 15 kilákov a začal som mať problém stíhať. Lebo nemenovaný bývalý kamarát už vopred žobral, aby sme to dali spolu, že už za žiadnou ženskou ritkou neodbehne, ale že sám to nedá. Jasnéééé! Od štartu sa k nim lepil, aj k tým zadaným. Fotky ako dôkaz! Lenže tie v tušení cieľa zrýchľovali – tak najprv, že aby stíhal, že musí zagelovať. Potom, že ten jeho gel je hnusný. Či nevymením. Som sa dal ukecať a to som nemal robiť! Zaerdžal a letel, pritom ja som dostal niečo po záruke. Just do posledných strmých stúpaní.

No dobre, dáko som uvisel až po tretí, symbolický krmelec na Červenej studni, tesne pred cieľom (že na podporu miestnej ekonomiky). Za odmenu že môžem dopiť jeho kofolu. Som sa ulakomil, ale akého potápača mi tam nechal!!! Našťastie kofeín nakopol aj mňa, a tak som posledný brdok cez Glanzenberg prekonal v pohode a mrholení spolu s družstvom „Aktívne matky a ich tiene“. Aspoň som sa podozvedal pikošky o kakaní, papaní, dojčení a venčení, proste totálne cudzí vesmír. No najmä išlo o ten blížiaci sa ruch civilizácie a cieľových RADOvánok.

Cieľové schody sme trafili a v Art café sme dobrzdili, dobro došli! Náčelník vyzeral, že má zakalený zrak o level menej ako zvyčajne pri serióznych akciách, tak si on aj všetci ostatní hádam tú afterku poriadne užili (keď navyše mali na ňu o hodinu zimného času viac), zbilancovali tohoročnú, jubilejnú desiatu „SUT – ultrasezónu“ a nabudili sa na tú ďalšiu. Pri tom už bulvár (pre niektorých asi našťastie) nebol, ale od januára hádam zase bude. Zatiaľ len na stokrát a vrelo ďakuje všetkým ochotníkom, že sú ochotní takéto aj oficiálne akcie pre závislákov organizovať. DO ZBEHANIA!!!

Rišo Pouš