Zo Starej Turej pešo na Kriváň

Tohtoročnú dovolenku som prežil tak trochu výnimočne. V duchu „nie cieľ ťa urobí šťastným, ale cesta“, som šliapal pešo z domu zo Starej Turej na Tatranský Kriváň.

Išiel som cez pohoria, podobne ako František Kele, ktorý ma vlastne k tomuto podujatiu inšpiroval. On štartoval z Bradla od mohyly Miroslava Rastislava Štefánika, ja zo Starej Turej (to aby som bol aspoň trochu originálny). Dobrodružstvo začalo už pol roka pred samotnou cestou, keď som nad mapami plánoval trasu, miesta nocľahov, možnosti doplnenia vody či potravín. Plány som začal spriadať ešte minulú jeseň, keď som sa dozvedel, že horolezec a cestovateľ František Kele zomrel pod chatou pod Rysmi. Mohol by som povedať, že cesta bola uskutočnená na jeho počesť, no bolo v tom aj veľa osobného. Bola to proste ďalšia výzva, ktorá mi nedala spávať.

Šliapať sme začali vo dvojici spolu s Tatrancom Petrom, ktorý išiel vlastne domov. Naša trasa viedla cez Veľkú Javorinu, Mikulčin vrch, Trenčín, Vápeč, Strážov, Kľak a Martinské hole, ďalej cez Strečno a Krivánsku Fatru na Kubínsku hoľu. Odtiaľ cez Dolný Kubín, poza Veľký Choč do Malatinej, cez Huty na Sivý vrch a hrebeň Roháčov. Z Roháčov Jamníckou dolinou do Pribyliny, z Pribyliny na Tri Studničky a odtiaľ na Kriváň.

Počasie sme si žiaľ vyberať nemohli, termín pochodu určila moja celozávodná dovolenka. Prvý týždeň nás sužovali veľké horúčavy, teploty dosahovali až 35°C. Snáď najhorší bol prechod rozpáleným Trenčínom. Od Drietomy až po Kubru stále na slnku a ešte k tomu cez obed. Hrôza! V Kubre sme od únavy zaspali na lavičkách pred kostolom. Ak nás tam niekto videl, určite si myslel, že sme opití.

V prvej polovici cesty až po Strečno sme stretali len veľmi málo turistov. O to lepšie si pamätám na stretnutie s „diaľkárom“, ktorý šliapal sám z najvýchodnejšieho bodu Slovenska, slovensko-poľsko-ukrajinského trojmedzia na Kremenci, až do Devínskej Novej Vsi. Bol na ceste už celý mesiac. Povedal nám, že najhorší je prvý týždeň. Potom si telo zvykne. Mal pravdu. Prvé dni som si myslel, že to vzdám. Myslím, že aj Peter. Každého niečo bolelo. No čím dlhšie som šliapal, tým lepšie sa mi išlo. Telo si proste zvyklo. Posledný deň mi nakoniec bolo ľúto, že už nemám kam šliapať.

Petra žiaľ jedna bolesť neprešla. Od začiatku ho boleli zuby. Bolesť tlmil liekmi, ale to sa nedá stále. Na Strečne sme sa museli rozlúčiť. Ďalej som pokračovať sám. Ani na chvíľu som však nezaváhal. Pôvodne som bol rozhodnutý ísť sám aj celú trasu. Nechcel som totiž niekomu pokaziť dovolenku v prípade, že nebudem schopný z nejakého dôvodu cestu dokončiť. Dopadlo to celkom ináč.

Od Strečna ma po niekoľko dní sprevádzali silné búrky. V tých dňoch blesky žiaľ aj zabíjali. Dokonca aj na Rozsutci, kadiaľ som tiež prechádzal. Ja som však nezmokol ani raz. Vždy keď prišla búrka, mal som sa kam schovať, kde prespať. Bolo to až neuveriteľne zariadené. Na chate pod Chlebom som si napríklad nastavil budík na pol šiestu ráno, lebo podľa plánu som chcel dôjsť na chatu na Kubínskej holi, ktorá bola vzdialená vyše desať hodín šliapania. Napriek tomu, že večer som vďaka živej zábave v jedálni nemohol zaspať, ráno som sa zobudil už pred štvrtou. Skúšal som ešte zaspať, ale už sa mi to nepodarilo. Zobral som to teda ako riadenie osudu a vyrazil na cestu. Keď som okolo druhej poobede schádzal z Minčola k chate na Kubínskej holi, za chrbtom mi už hrmelo a len čo som vošiel do chaty, spustila sa búrka. Pršalo až do rána.

Po búrkach prišiel jeden deň ideálneho počasia, no po ňom nasledovalo ochladenie, sprevádzané silným vetrom a dažďom. Táto zmena ma zastihla v Roháčoch. Zažil som tu najchladnejšiu noc. Na ruky som si musel obliecť aj náhradné ponožky.

Posledný deň sme vystupovali na Kriváň už opäť spolu s Petrom. Pricestoval nás podporiť aj môj syn Krištof, takže záver sme absolvovali v trojici. Ráno po daždi bolo zamračené, Kriváň nebolo ani vidieť, ale ako sme stúpali hore, mraky sa postupne dvíhali s nami. Na vrchole nám pripravili úžasné divadlo. Postupne sa rozplývali a odkrývali pohľady od Západných cez Vysoké až po Belianske Tatry. Ale ešte skôr ako sa úplne rozplynuli, dostali sme ako bonus možnosť vidieť nádherné vidmo. Hovorí sa, ak vidíš vidmo prvýkrát, máš šťastie, ak druhýkrát, dávaj si pozor a ak vidíš vidmo tretíkrát, hory ťa prijali, už sa Ti v horách nič nestane. Z vlastnej skúsenosti viem, že to neplatí, ale nič to nemení na výnimočnosti tohto úkazu. To bola tá povestná čerešnička na torte! Vyvrcholenie nádhernej cesty cez nádhernú krajinu. Ďalší splnený sen!

Cestu som mal naplánovanú na trinásť dní. Nakoniec som ju prešiel za dvanásť. Kvôli celodennému dažďu som obišiel časť hrebeňa Roháčov, čím som jeden deň ušetril. Priemerne som šliapal 10 hodín denne. Prešiel som okolo 300 km s celkovým prevýšením 17 000 výškových metrov. Schudol som šesť kilogramov (aj to bol jeden z cieľov :-) ). Naše batohy vážili približne 15 kg. Spávali sme striedavo pod širákom (stan sme kvôli záťaži nebrali – mali sme iba tropiko strechu) a na chatách.

Mirko Němý