Víkend v Bielych Karpatoch: v nedeľu cez Bošáčky a Kykulu.

Chladné, ale jasné ráno pod rozhľadňou na Veľkom Lopeníku. Vietor, ktorý hučal celú noc, si dal chvíľu pauzu. Zo spacáku mám cez otvorenú stenu „bufetu“ parádny výhľad na celý hrebeň Malej Fatry od Rozsutcov až po Kľak, a nad tým všetkým pribúda už pred šiestou gýčová oranžová. Krása! Na východ slnka ale nečakám, pakujem sa a ešte skočím dole kopcom pozrieť, ako je na tom studnička. Vedie k nej značka, ale nič moc: taká mláčka, aj keď v núdzi by pomohla.

Dnešný program nebude dlhý, pred jednou musím stihnúť v Drietome autobus. Lebo aj domov a potom do roboty sa treba dostať. Takže do Lopeníckeho sedla, odtiaľ na chvíľu pohrdnem značkou a posnažím sa preštrikovať cez Bošáčky, aby som nemusel veľa po asfaltke. Napojím sa na červenú a cez moravskú aj slovenskú osadu Kykula, po trávnatom hrebienku preskočím cez kopec Machnáč. Za ním sa ponorím do lesa a ak bude čas, spod Sokolieho kameňa si dám zachádzku po žltej. Tá sľubuje ku koncu širšie rozhľady a z lúk už hádam aj bez značenia trafím dole do Drietomy. Celý zámer vyzerá takto nejako, len na tú žltú som spočiatku netrafil (https://sk.mapy.cz):

Cestou cez Malý Lopeník ma sprevádza ostro oranžové ranné slnko cez mrežu stromov. Taká príjemná ranná prechádzka to je, len trochu rýchlejšia. Pre istotu, lebo som odštartoval neskôr ako som chcel. Široká lesná cesta, prekvapené ovečky v smrekovom lese (???).

Cesta sa mení na chodník a ten klesá prudšie, až ma vypľuje pri bráničke s nevyhnutným elektrickým plotom na rozľahlých pasienkoch Lopeníckeho sedla:

Mal by som pokračovať slušne po zelenej do kopca na Mikulčin vrch, ale potom dlhooo po asfaltke - a to sa mi nechce. Točím doprava dole na výraznú cestu, ktorá sa stráca v kroví. Už doma som si naštudoval, že pomedzi chalupy na Bošáčkach by sa malo dať preštrikovať...

Hneď ma víta tabuľa „Soukromý pozemek“, ale rampa otvorená a zákaz tu nie je :-) Pozemky poctivo oplotené, cesta široká, len po chvíli sa zužuje a zužuje a... No, na pár metroch som sa musel intuitívne prešmyknúť po chodníku pomedzi dve chalupy, na ďalšiu cestu. Ale tá už bola v pohode až do konca.

Bošáčky (najprv Lopenické, potom Vyškovecké) sú inak veľmi zaujímavý kút, zaujali ma už pri pozeraní do mapy. Mix malých hospodárstiev a rekreačných chalúp. Veľa stromov, remízok, starých sadov, pomedzi to lúky a pasienky, aj nejaké opustené. Veľa kosačiek, štvornohých aj motorových. Poloha na svahoch veľkého amfiteátra v závere doliny, otočenej na juh, do Novej Bošáce. Asi boli osídľované zhora, z moravskej strany. Lebo aj štátna hranica nejde okolo nich zo severu, po hrebeni, ale pretína dolinu z juhu dosť umelo - takmer po priamke, medzi Malým Lopeníkom a Kykulou.

Čím bližšie som k asfaltke (a červenej značke), tým je viac luxusných chalúp. Z asfaltu je ale fajný výhľad na všetky strany, kus Slovácka pod Tomkovým vrchom ako na dlani. Na lúke nad cestou stojí pri kríži pekná zvonička. Vraj s hudbou, hmmm...

Z cesty sa postupne stráca asfalt aj rovina, šotolina stúpa ku štátnej hranici a smerovníku Kykula, je poriadne zarezaná do terénu. Ale okolo žiadna džungľa, všetko vykosené, vypasené, ako na golfovom ihrisku.

Potom už mierny, húpavý postup po lúkach s parádnymi rozhľadmi. Lepšie sa pozerá dozadu, alebo doľava na moravskú stranu, lebo slnko mám priamo pred sebou. Červené značky sú po oboch stranách hranice, aj cesty, dá sa vybrať.  Naše tabuľky v minútach, české v kilometroch. Len vietor zas poriadne hučí od juhu.

Ešte dávam malú zachádzku, chcem si obzrieť starú lazovú školu na Kykuli. Nachádzam ale niečo už na moderný vkus prerobené, zdá sa že ešte rozrobené, tak si len čítam tabule o miestnom pohraničí a vraciam sa nazad na červenú.

Na Machnáč ku krížu už to nie je ďaleko a cesta sa zas dvíha a rozhľady sa rozširujú. Času už viem, že mám habakúúúk, tak si tie panorámy chvíľu ležmo užívam, kým sa nižšie do lesa zanorím.

Smerovník je až nižšie, pri kríži. Prečo ale práve tam musí byť trafák a rozkopaná zem? No úcta k pietnemu miestu ako hrom... Čo ja viem? Akosi sa celkovo ráz krajiny trochu zmenil, keď som prešiel hranicu. K horšiemu... Potom už strmo dole. Ešte dáke lúky, ale väčšinou už les. Z neho trčí bralko Sokolieho kameňa a je tam pekný výhľad, až k Jaslovským Bohuniciam.

Potom sa mi síce darí trafiť žltú, ale strmý svah a hlava dole a široký chodník a zrazu ju nemám, čo to? Poradil mi miestny, oprotiidúci, že kade. Ďakujem a pokračujem, aby som sa zas pripojil. Ciest je tu koľko nohy ráčia, len si vybrať. Ale treba sa vyznať. Nakoniec okno na konci tunela a pod Urbanovou sa vynáram na lúkach. Vľavo TN, pod horizontom Drietoma:

A stále dosť času, tak ešte skúšam prešmejdiť Skalický vrch, lebo sa mi zdá, že tam bola na mape nakreslená vyhliadka. Ale nič len les a pod stromami v zemi starý bunker. Tak mi už neostáva nič iné, ako sa na chvíľu vyvaliť na lúke nad dedinou a potom už pomalý prechod do reality... Dobre bolo!

Rišo Pouš