Prechádzka z Rajca priamo na sever, až k Váhu

Už dávno som si zuby brúsil na hrebienok, ohraničujúci z východu Súľovskú kotlinu. Na pohľad zdola nie je taký bombasticky bralnatý ako jeho náprotivok priamo nad dedinou (s Gotickou bránou, Súľovským hradom, Bradou...), preto je aj menej navštevovaný. Ale Žibrid, Kečka a chodník medzi nimi majú čo ponúknuť. Najmä početné vyhliadkové skalky, trčiace spomedzi stromov. Takže: odštartujem z Rajca po zelenej smerom na sever a skončím v Hričovskom Podhradí na červenej, na ktorú sa napojím na hrebeni pod Roháčom. Lebo nad správnym podhradím je vždy hrad a ten by bolo škoda minúť :-)

Rajec je malý, zo stanice krížom cez centrum je to chvíľka a už stúpam pomedzi pasienky pod horu. Výborné spätné pohľady na Lúčanskú Fatru, aj keď v protisvetle. Ale márne som sa tešil na „pofrontový“ priezračný vzduch - je trocha opar. Nasleduje taký nič moc úsek cez Dubovú: má len 728m, ale strmo hore, ešte strmšie dole, po duboch ani chýru, zato na zostupe hodný kus zvážnica v rigole a v ňom tečie potok.

Po prekrižovaní Jasenovského potoka je to už o moc lepšie: lesná cesta vypipľaná, stúpa k chatám a k lúke so záchytom prameňa. Volá sa to tu Na Bielej studni, ale studne niet. Len možnosť dotankovať z prepadu vodojemu. Kvalitná vodička, len sa treba dooosť hlboko zohnúť :-) Tu začína najdlhšie stúpanie - na Žibrid (867m). Ale je plynulé, veľmi pekným serpentínovým chodníkom. Dole kopcom by sa tu dalo vyhrať na bajku :-)

Po necelej hodinke (od Bielej studne) som na hrebeni a teraz začne to hlavné: nekonečná séria krátkych a prudkých výstupov a zostupov až k smerovníku Pod Roháčom. Tak na tri hodiny, aby si niekto nemyslel, že je to tu zadarmo :-) Nohy sa nenudia. Ale ani oči, časté vyhliadky sú ako v Nórsku vodopády: od prvých sa človek nejde odtrhnúť, ďalších pár už berie ako samozrejmosť a ostatné už nevzrušia vôbec :-) Väčšina z nich samozrejme na západ (z okrajov kolmých skalných stien), len zriedkavé sú priehľady cez rúbaniská na východ. Z niektorých miest je vidieť aj na juh: v opare sa črtajú siluety kopcov južnej časti Strážovských vrchov. Najkrajšie vyhliadky sú na konci, keď sa blížim k skalnému mestu. V lese medzi vyhliadkami spestrujú cestu početné veže, ihly, steny či balvany, voľne rozhodené pomedzi stromy.

Pod Roháčom koniec zábavy, ide sa klesať po červenej. Aj tu sa ešte sem-tam skalná ihla v lese mihne, no pekný chodník sa chytro zmení na hnusnú zvážnicu. Našťastie o také dva kiláky z nej značka odbočí doľava, zas na lístím vystlaný chodník popod Hričovský hrad a dole do Podhradia. Na hrad sa oplatí zájsť - celkom hore lavička, v diaľke Žilina, Malá Fatra aj Javorníky ako na dlani, len keby toho oparu nebolo! Zo značky až hore tak 5 minút, na odbočke je altánok. Popri chodníku smerom hore na hrad aj dole do dediny informačných tabúľ toľko, že som sa ich nedorátal. Aj na tomto hrade dobrovoľníci makajú o106, všetka česť!

Posedím, pofotím a už len dolu do dediny, z hradu je to asi polhodinka - čoraz menej strmo, až sa chodník definitívne vynorí na lúky a o chvíľu vnorí medzi domy. Ruším víkendový pokoj „aktivovaním“ miestnych štvornohých alarmov. Už len posledná úloha ma čaká: stopnúť niečo do Žiliny, lebo bus som zmeškal o dobrú hodinu. Hmmm, nedostatky v logistike, ale v máji je už teplo a deň je dlhý :-) Na túto prechádzku si treba vyhradiť asi 7 hodín, ale radšej viac, lebo na vyhliadkach sa oplatí zdržať dlhšie.

Rišo Pouš