Po hrebeni Javorníkov 1: východná časť

Východná časť Javorníkov je zreteľne ohraničená z juhu Váhom a zo severu (a východu) Kysucou. Medzi nimi široký, plochý a neveľmi prevýšený ani nie hrebeň, skôr taká striedačka lúk a lesíkov, na každom kroku samota. A široké cesty, za sucha ideálne na bajkovačku. Len treba niekedy pred autami odskakovať  :-) Z Čadce sa dá hore dostať pohodlne po červenej okolo hotela Husárik.

Ja som na pešo zvolil zelenú, ktorá sa mi zdala podľa mapy krajšia ako šľapanie po asfalte. Aj ona ma bez problémov vyviedla nad mesto - z centra cez sídlisko a popod vlek. Kus strmej zvážnice a už som na zarastajúcich lúkach a blížim sa k osade Kýčera. Všade vidieť stopy intenzívnejšieho využívania tohto kraja v minulosti – božia muka, lavička pri ceste, dokonca cintorín a už som v osade na križovatke. Cesty štrkové, v lese hlinené, parádne široké, ideálne na bajkovú túru. „Hrebeňovka“ sa mierne vlní pomedzi samoty, len miestami v lese je trochu rozbitá od traktorov. Rodinným autom je tu off road.

Na lúkach pri osade Murčovci je parádny výhľad na Malú Fatru, pri ceste je aj prístrešok pre pocestných a dokonca studňa, pekne v búdke ukrytá. Cez Chotárny kopec ide cesta lesom, ale za ním sa zas otvárajú lúky s ďalekými výhľadmi. Dajú sa vychutnať aj z bajku, netreba sa veľmi pod kolesá dívať, cesta je komfortná. Za smerovníkom pri Blažkovej značka velí doľava, traverzom v lese, ale lepšie je to po ceste do kopca. Z lesa je už rúbanisko a cesta do kopca je síce strmá, ale krátka. 

Pomaly sa motám smerom v výraznému ukazováku, ktorý sa týči v diaľke na kopci – nad osadou Macaškovci rastie nová rozhľadňa. Keď som tam bol, hotový bol len kamenný spodok (november 2010). Dnes už je komplet. Červená síce vedie nižšie, cez osadu, ale bolo by škoda nevychutnať si rozhľad. Aj poobedovať by nezaškodilo, len závetrie nie a nie nájsť na tom holom kopci. A akoby sa k dažďu schyľovalo, mrakov pribúda.

Nakoniec sa po prestávke vraciam dolu na značku a pokračujem po nej – v osade akoby čas zastal, len namiesto povozov autá na každom rohu - a hlavne s českými značkami. Ďalšia osada po ceste sa volá Petránky - to ma už ale tlačí čas, takže to otáčam na juh, po modrej smer Kysucké Nové Mesto. Vlak nepočká a domov ďaleko.  Nad rázcestím pohľadu neujde jedno zo svojráznych umeleckých diel javorníckej kamennej galérie („Potvor“ od Ondreja Zimku), ktorá je súčasťou náučného chodníka hrebeňom a pomaly je dopĺňaná.

Môj modrý chodník je venovaný Viliamovi Galvánkovi, publicistovi a značkárovi, ktorý sa zaslúžil o rozvoj turistiky na Kysuciach. Všetko v poriadku, ale aj krajší chodník si hádam zaslúžil. Cesta lúkami „viacpruhová“, miestami skôr tankodrom, Tatrovka okolo mňa preletela ako F1, prach sadal ešte hodnú chvíľu.  V lese obrovské smetisko, hlavne že blízka samota Mičekovci je chalupármi vypipľaná do maxima. Kto sem asi chodí vyhadzovať pneumatiky a chladničky?

Plynulo strácam výšku po jednom z bočných hrebeňov, prechádzam okolo Kantorovcov a Kubalovcov, za rohom vykukujú Ondruškovci a všade stavebný ruch a frmol, tu to riadne žije! V sedle medzi Ochodnicou a Neslušou, pri osade Klinkovci, zaujímavá symbióza pietneho miesta a turistického smerovníka v malej ohrade. Tabuliek ako v Tatrách, kvetov ako na cintoríne :-)

Posledný úsek do KNM už vedie len lesom, nič zvláštne, striedanie porastu a holín ako všade. Len na krížnych cestách nad Majtánkami pekná kaplnka. Z kopca Tábor už potom čoraz viac sa z doliny ozýva ruch mesta. Nového a Kysuckého, dva v jednom. O chvíľu už sa preplietam ulicami na stanicu. Pekne bolo, aj keď sa zamračilo!

Rišo Pouš