Lazová stovka 2020 – balneologická a rozprávková

Joooj chudák Slavo – aj jemu tento rok korona pridala šediny. Presun z jari do jesene a aj tak s druhou vlnou pandémie hrozilo, že nebude nič. Ako naschvál, 13. ročník. Nakoniec to stihol zaonačiť, vzhľadom k podmienkam veľkolepo. A čiastočne sa aj k tým koreňom vrátil ako sľuboval a celkom napínavé to aj vďaka tomu bolo. Len sa tá trinástka vyzúrila aj v podobe počasia – just trafil Slovensko studený front, a teda poriadne zúrivý bol ráno pri štarte! Ale pekne po poriadku. Najskôr korona: žiadne socializačné telocvičňové orgie, dokonca presun celého cirkusu o dve dediny ďalej do Dolného Lopašova. Do malého domčeka miestnych turistov, kde ani obvodové múry hádam nemali vzájomný rozostup, požadovaný hygienikmi. Do toho ten front – ešte ráno po siedmej lejak jak sviňa a do toho sz víchor – všetci sa dnu tlačili ako myši pred zimou. Rozklepaní a s očami vypúlenými, no ako stádo ratlíkov. Ale nie všetci – lebo štart pekne po starom, aby sme sa nezgrupovali. Kto kedy prišiel, ten kedy chcel odštartoval. Od piatej. Takže pre pretekaniachtivých aj dosť napätia v cieli potom... Niečo ako časovka na bicykli. Chrti boli pekne požiadaní, aby pred siedmou nevyrážali.

Pri prezentácii padol aj rozkaz, že „dropbagy dávajte do tej malej miestnosti“. No hej, ale všetky sú malé... Asi tak, ku nálade pred štartom. Samozrejme padali vtípky o spotrebe opaľovacieho krému a tak... Pred siedmou rana obrovská, supersonický tresk – to odštartovali mimozemšťania. Majo Priadka a Matej Oravec (Inak na K14 ich čakala ich kamoška Majka z Gurunu). Pred aj po nich sa to pomaly trúsilo von. Tí čo sa vytrúsili o piatej, ešte poriadne zmokli, my o siedmej len prvý asi kilák (aj keď potom ešte zo stromov), potom už to bolo len lepšie. Aj víchor sa postupne upokojoval a podvečer aj Oskar vykukol. Najpomalší hádam aj pekné svitanie vychytali. To druhé. A ako bolo? Keby sa mi nechcelo písať tak takto dáko:

Na obrázku vidno, že Lazovka si stále drží ten tradičný nádych - z tej žiackej knižky, ktorú sme fasovali, som bol blbý aj vlani, keď som to šiel pomaly. Teraz s odkrveným mozgom? Časová strata dvojnásobná – kým som prečítal a kým som pochopil. To druhé sa navyše nepodarilo vždy. Ufóni teda prišli len dvaja, aj asi 100 prihlásených normálnych ľudí neprišlo a zahraničiaci neviem či vôbec nejakí. Takže na Lazovku skromných asi 175 ľudí vyrazilo v ústrety... (doplň čo chceš).

Prvý úsek do Košarísk bol nový, prispôsobený presunutému štartu. Zväčša po lesných cestách, ale aj asfalt sa našiel a aj jedno „horské sedlo“. Normálne serpentíny ako kdesi v Alpách – asi dve. A na vrchu rozhľadňa. Balneoterapia v cene na mnohých úsekoch od začiatku, vie Slavo čo ponúknuť. Srandovné boli asi pohľady na nás, ako sa na začiatku poctivo vyhýbame mlákam. Ozaj a tie dva bazény, ktoré boli pri ceste - odskočil niekto schladiť sa? No a značenie - na to sa zniesla trochu kritika. Možno niektoré tie šípky víchor pootáčal a poskrúcal, ale som chytro zistil, že tu treba buď pomaly ísť a overovať smer, alebo mať trasu výborne načítanú, alebo mať chytré hodinky (aj s nimi viacerí kufrovali). Nemal som nič z toho, tak som okrem blata na podrážkach po pár kilákoch ťahal za sebou zo tri kufríky. Našťastie sa vždy vyskytol niekto, kto ma zachránil. Ešte raz vďaka preveliká.

Až po Vrbovce som dosť často predbiehal tých, ktorí vyštartovali skôr. Hneď ráno to boli samí Batmani, ako im tie pončá vo vetre plápolali. Ja frajer samozrejme v tričku a kraťasoch, lebo som to chcel skúsiť rýchlejšie bežať, že ma batoh ohreje. Že som prvé hodiny moc nenafotil kvôli zamrznutým prstom je fajná výhovorka, nie?

Kým sme došli po prvý krmelec na Bradle (Inak valili všetci ako osprostení, čo sa chceli prehriať?), boli dve „stromové“  kontroly. Na prvej heslo Arabela, na druhej som čakal Rumburaka, ale visel tam Kuko. Aj tak bolo jasné, kam to dnes povedie a hneď boli tipovačky, kto bude na ďalšej. Som čakal, že Slavo zabŕdne aj medzi naše politické rozprávkové postavičky, ale nekonalo sa. Našťastie máme tých normálnych dosť. Len keď som sa intenzívne venoval mlákam a konárom pod nohami, bol aj problém niekedy ten žltý obdĺžnik na strome zbadať. Viacerí sme prehliadli viaceré, našťastie vždy niekto pomohol.

Na Bradle som skoro ostal naveky – kvôli tým cesnakovým posúchom, či čo to bolo. Božské! A tu na Lazovke tradičné. Kvôli nim aj nabudúce, aj o jednej nohe. No a tá ochota všade! Chudáci kontrolóri, v tom počasí! Dvojnásobná vďaka im - to nie ako my účastníci, ktorí sa zohrejeme pohybom. A v noci ešte tam klepať kosu, keď sa poriadne ochladilo...

Úsek od Bradla po Vrbovce potom viedol krajom prevažne malebným, kopaničiarskym. Aj v tých sivých farbách a mrholení, a napriek tým nekonečným asfaltom. Tu si ale zas musím rypnúť, ako vlani – už by mal Slavo celé toto fakt premenovať na Kopaničiarsku stovku, nech je etnograficky korektný, hehehe. Zuzka Zguriška sa musí v hrobe obracať - lazy sú pod Poľanou, tam má byť Lazová (a nie dáka Hriňovská) stovka :-) Problém bol ale najväčší v tom, že značenie akosi pričasto chýbalo práve tam, kde ho bolo najviac treba – na niektorých z milióna križovatiek chotárnych cestičiek a chodníkov. Zas som videl aj pár ľudí, ako bezradne čumia do hodiniek. Našťastie vždy bol vpredu v dohľade niekto správnym smerom bežiaci. Na druhej strane zas poklona Slavovi, že nám toto celé vždy sám označkuje. To sú popri organizačných povinnostiach iné kilometre navyše! A ktovie kam sa niektoré značky podejú. Ľudia sú niektorí divní a počasie asi teraz tiež zaúradovalo... Nóóó ale ten cezpoľáčik pred Vrbovcami, to bola akože iná mňamka! To aj kone z Veľkej Pardubickej by mali čo robiť, nohy blatom olepené dvíhať, hehehe... Až som neveril, kam ma tá šípka posiela. Potom sa zas nebudem diviť, ak krčma vo Vrbovciach (K5) budúci rok Slavovi odriekne spoluprácu :-)

Ďalší úsek bol Vrbovce – Cetuna. Dlhokáááánske stúpanie na Veľkú Javorinu, najvyšší bod trasy. Prerušené len zbehom k tajňášom (K8) pri chatách na Starej Myjave. Na to, akí boli tajní, boli dobre zásobení krmivom. Inak bežali sme tam popri Zlatovláske a Popolvárovi, keby čosi – po slovensky K6 a K7. Tentokrát žiadna zachádzka na moravskú stranu, korona zavrela hranice. Niekde pod Čupcom som bol titulovaný za divú sviňu, zrejme právom. Zablatený som bol, aj som fučal a smrdel podobne. Ospravedlňujem sa za spôsobenú traumu. Hore na Javorine nemrzlo ako vlani, aj Včielka Maja (ďalšia tajná kontrola) si tam na strome sedela v pohode, ale ani pri mojej druhej návšteve som ten vysielač zas nevidel. A vlastne skoro nič iné, tak hajde dole do teplejšieho podhoria, do „saloonu“ v Cetune. Cestou aj dáke výhľady do podjavorinského kraja boli, už sa tie mraky trochu trhať začali a aj dáke slnko cez ne presvitalo. Hneď bola perspektíva „cieľových roviniek“ svetlejšia a teplejšia.

Po bleskovej návšteve krmelca č.5 nasledovala zase poriadna porcia asfaltu cez Lubinu do Hrušového, našťastie preložená pekným úsekom cez Roh. Naštartovaný jak motorka som valil čo to dalo, lebo som mal na mysli moje lanské predsavzatie prebehnúť si ten nádherný singlík medzi Višňovým a Ošmekom za svetla. Tak z Hrušového ešte cez kopček pod Vaďovským vrchom a už som sa tešil na krpál od K13 hore pod Čachtický hrad. Ale vážne som sa tešil, ako už dlhšie na každý strmší brdok, ktorý som musel kráčať. Lebo začínal som byť ubehaný do zblbnutia. Aj preto mám radšej tie naše „horskejšie“ stovky - tam častejšie prestriedam typy pohybu. Vo Višňovom som dobehol Joža a zdalo sa mi, že mu chudákovi aj zabehlo, keď ma videl, hehehe... Vyzeral trochu polomŕtvo, ale nad Ošmekom v klesaní už ma zase mal, a tento raz on išiel dopredu ako divý. Zbehy mne nikdy nešli, ale dáko som uvisel, až do Šípkového na K15. Ešte predtým, z Veľkého Plešivca (K14) sme mali super výhľad na podvečernú a nízkym slnkom ožiarenú Trnavskú tabuľu a zo stromu sa na nás škerila tá Majova a Matejova mimozemšťanská kamoška – že čo sa my tu hecujeme, tí dvaja už sú isto v cieli aj osprchovaní.

Visel som za Jožom čo to dalo aj preto, lebo sa rýchlo tma blížila. A bez gps a po zážitkoch s kufrovaním aj za dňa som sa trochu obával ďalšieho nového úseku na trase medzi Šípkovým a cieľom. Lahodných 18 km lesných ciest, ktoré sa križujú navzájom a poriadne často. A na úvod do kopca po lúkach, jooooj... Navyše mi Jožo trochu aj ušiel, lebo som musel zas „vykladať“. Už asi piaty raz, ako vždy po krmelci. Tentokrát priamo v dedine, tak dúfam, že z domov naproti akurát nik nestalkoval spoza záclon. Upokojoval som sa len tým, že na lúkach pôjdem za jeho čelovkou a v lese to už bude jednoznačnejšie, len striehnuť na lazošípky na odbočkách. Lebo viete ako je to – za tmy keď čumíte pod nohy, aj odbočku prehliadnete, nie ešte dáku nereflexnú šípku. A reflexiek, ktoré by pomohli najviac, bolo ako šafranu.

Na hlavnej nad nádržou Čerenec ale zrazu vidím, že Jožo pobehuje hore – dole a čumí do hodiniek. Keď som sa doplazil, neveriacky pozeráme obaja, či faaakt tade dole k vode??? Priamo cez oranisko, napité vodou. Skôr bažina ako pole. A Jožo navyše hreší „Nesvieti mi čelovka!!!“. Tak aj keď ešte len príšerie vládne, zapínam svoju naplno a hľadám odrazky. A nič. Našťastie nádrž dole vidíme a aj viem ako ju máme obísť. Tak orieme. Ešte že z kopca. Je to hnus, velebnosti.

OK obišli sme vodu, ale najväčšia sranda začala potom, do kopca po lúkach, smerom pod les. Do stúpania nás ešte naviedli fáborky, super. Ale potom už tma tmúca, niekde v strede lúk dve reflexné lazošípky a koniec. Nebyť Jožových hodiniek, asi by som sa tam vrtel do rána. Aj to sme netrafili na prvý raz, kam sme mali. Darmo som svietil čo to dalo. Čo som potom začul, viacerí tu nadávali, až lístie padalo...

Potom už sa v lese dalo, len tie špinavožlté lazošípky neveľmi vidno vo vegetácii ani za dňa. Ale zas ich dáva Slavo a logické miesta, treba sa len naučiť, kam hľadieť na križovatkách. Pre diaľkoplazov asi v pohode, ale nič moc pre rýchlikov, navyše s odkrveným mozgom. Tu je fakt najlepšia tá kombinácia: aj mapu sa naučiť, aj gps kontrolovať. No a my dvaja sme začali aj poriadne „prepočítavať“. Lebo to začalo vyzerať, že by sme to mohli zaokrúhliť na 14 hodín. Ale to chcelo poriadne kopnúť do vrtule. Nakoniec som neveril, že dokážem po toľkých kilometroch valiť päťkové tempo, aj keď z kopca. Jožo si už svietil aspoň mobilom, ale nechcel ísť dopredu, že ma už počká, tak som ho nechcel sklamať a išiel som, čo to dalo. Poriadny mordor na záver. A so zmenšujúcou sa časovou rezervou to vyzeranie prvých svetiel Lopašova – kedy už vylezieme z toho lesa, do frasa???

Dobre no, nakoniec sa teda podarilo, za rovných 14 hodín. Mimozemšťania nám naložili dve hodiny, ale to je v mojom prípade o hodinu – hodinu a pol menej, ako zvyknem dostať, tak spokojnosť. To ale vlastne nie je dôležité, aj tak sa tí dvaja podľa fotiek flákali – na každej sú vysmiati ako pred štartom. Rozdali si to zjavne až vo finiši – Matejovi ide teraz, dal to za 12, Majo o 13 minút po ňom došiel. Jožo po zásluhe tretí, keby mu za zadkom neviselo závažie, dákych 20 minút by ešte ubral, isto. V podstate vyhral kategóriu „ľudia“. Dievčatá neprelomili vlaňajší (tiež) kozmický čas Denisy Kušnierovej, ale pobojovali parádne a bolo to poriadne natesno – Lenka Sentkerestiová, tej tiež túto sezónu ide, prvá za 17:51, celkovo 20. Jana Žuffová druhá (18:14) a Karin Vargová Ursínyová tretia (18:17). To len pre úplnosť, ale vieme, že o to poradie na stovkách až tak nejde, skôr o tie zážitky a sebaprekonávanie a tak... Nie sú to až tak celkom preteky medzi ľuďmi, často skôr preteky s vlastnou hlavou. A Lazovka v tohoročných podmienkach dupľom. Gratulujem preto každému kto vôbec prišiel, to počasie odrádzalo poriadne. A furt hovorím, že nie je umenie rubnúť to za 10 hodín, to je pre lenivých, ktorí to chcú mať rýchlo z krku. Ale tráp sa 20 a viac hodín, hehehe...

Bol to každopádne poriadny punk. Ani to značenie by som nejako zvlášť nekritizoval, čo viacerí robili – v tejto „dobe moru“ to Slavo isto nemal ľahké ani isté a robil čo mohol a väčšine účastníkov o výsledný čas aj tak moc nejde, tak stačilo trochu spomaliť a použiť mozog, si myslím. Proste dalo sa. A punk aj preto, lebo žiadne povinné výbavy a formuláre, jedine pár vyslovených zákazov. Citujem priamo zo Slavovho mailu:

- správať sa príliš hlučne hlavne v noci

- rozhadzovať odpadky po trase

- nectiť pravidlo kamarádstva a fair-play

- praktizovať sex s niekým koho nepoznáte...

- praktizovať sex s niekým koho poznáte ale neželá si to...

- praktizovať sex s niekým koho poznáte, želá si to, ale neželáte si to vy...

Tak som sa tým riadil, ale aj tak som došiel poriadne „dosexovaný“ do cieľa - sám som sa. To keď hlava chce viac ako telo vládze a si ešte zaumieni, že ide výsledný čas zaokrúhľovať. Napríklad aby nemenovaný „bývalý kamarát“ zas nemal poznámky typu „A čo tých pár minút navyše, to sa už nedalo stiahnuť?“ Ale aj Jožovi vďaka, keď už ma počkal - nechcel som ho moc brzdiť. A bol teda parádne rozbehnutý v závere!

Nooo a inak osobne sa mi jesenný termín viac páčil ako jarný, aj keď počasie bolo tento rok podobné tomu vlaňajšiemu jarnému. Ale ušetrilo by sa napríklad na krmelcoch, účastníci by sa mohli živiť aj práve dozretými jablkami, slivkami, orechmi... Nakradli by si cestou. Len v kombinácii s vetrom, aký panoval teraz, by to chcelo odporučiť do výbavy prilbu. Slavo a spol. veľká vďaka vám, že sa vám to pre nás šialencov podarilo a chcelo spáchať. Hádam o rok (Alebo už v apríli?) na ďalšej „kopaničiarskej“ stovke :-)

Rišo Pouš