Indiánsky beh z Vrícka na Martinské Hole

          Dušičkový víkend má byť pekný a je dlhý. Špekulácie nad mapou, kde by sa dalo v rámci tréningu dostatočne zničiť, ruší zvonenie telefónu:

- Koľko trvá túra z Kľaku na Martinky?

- Podľa smerovníka opačným smerom desať hodín aj čosi. Prečo?

- Noooo, chceme si to s chalanmi prebehnúť, či to dáme...

- A vezmete ma?

- No jasné!

Nebolo mi viac treba, šialenstvo môže začať! Chlapci nevedia do čoho idú, bude sranda hehe. Kukám kedy ide bus z Martina do Vrícka, prvý normálny až po desiatej. Íha, to bude asi natesno, do tmy stihnúť... Ale toto som podcenil, toto je profesionálna akcia! Všetko premyslené, odvoz zariadený, „šéftréner“ nás vyhadzuje z auta do mrazu na konci dediny, a vraj príde po nás aj na Hole. Kam? Veď takí rozbehnutí budeme z Holí dolu na Stráňach za 20 minút, provokujem. Odozva profesionálne chladná! Začínam pochybovať o svojej výhode „skúseného“ borca, veď to idem na rožky a cukríky a títo začínajú vyťahovať gely. No uvidíme na prvom kopci.

Do Vríčanského sedla žiadny beh, pekne v pohode na rozohriatie, vraj len rovinky a z kopcov budeme bežať. Na Baku definitívne odmietame dlhšiu variantu cez Kľak, ide sa do sedla. OK, za sedlom už bežíme a tempo udáva ten s najdlhšími nohami, to nevyzerá pre mňa dobre... Našťastie pod Skalkami dlhé nohy odstriedajú. Napriek tomu sa tempo akosi zvyšuje. No dobre, endorfíny, adrenalíny, mladosť - pochabosť, fučím si akože skúsene vzadu. Ale pre istotu šprintujem do kopca s výhovorkou že treba fotiť aj spredu. Tuším že dnes toho veľa spredu nenafotím...

Začína sa formovať mladšia a rýchlejšia dvojica vpredu, my dvaja starší a ostrieľanejší číhame zo zálohy, veď oni to prepália, veď im dojde! Po pár kilákoch vždy hľadáme na tvárach prvej dvojice stopy únavy a zdesenia z faktu, ako je to ešte ďaleko. A nič. Ale čo sa to deje s našimi tvárami?

V sedle pod Úplazom prekvapení turisti, vraj čo to tu stvárate a skade idete??? Čoby, len taký ľahký tréning, pohodičkaaaa, poker faces.... Strúhame profi formu, cucáme gely (no ja skôr tie cukríky z Poľska). O chvíľu ďalší turisti so spadnutými sánkami. Vraj: tam sú pred vami ešte dvaja, asi minútu! Minútu? Hej vieme, oni to prepálili, už ich máme!

Na Hnilickej Kýčere už ich vidno pred nami, to však netušíme že je to síce krátka vzdialenosť, ale v tej brutálnej stojke na dooooosť dlhý čas. Mazľavé blatko pod vrstvou lístia nás posiela pekne na všetky štyri, krok vpred, meter nazad. Ešte aj v sedle Majbliková nás čakajú, dobiehame plní nádeje – aha tam sa v kríkoch krčia, grcajú! Nič z toho, to bol vraj len strečing, vraj z dlhej chvíle, tssss.

Ďalej je taký úsek bez výhľadov, krátke zbehy a výbehy, záveje lístia pod nohami, sem tam snehom zafúkaný chodník, ale ruksaky aj keď malé, predsa akosi oťažievajú. Brucho ma bolí! Mňa nohy! Somár, jasne že aj tie! Beh sa čoraz viac podobá na chôdzu. Kde sú tí dvaja? Na Hornej lúke, nervózne poskakujú, vraj ich to nebaví tak dlho čakať. No teda! Vraj poseďte, my by sme už išli, veď už to nie je ďaleko, v chate sa stretneme! Zbabelci, utekáte čo? Sa bojíte že vás dáme že? Aby sme nevideli ako si to skrátite že? Posedeli si a nám nedoprajú oddychu, no pekne. Tak sa aj my po chvíli poberáme svojim „skúseným“ tempom, ešte nevyhnutná pauza v kríkoch a o chvíľu sme na Veternom. Fučalo celú cestu, tu nás to ale z hrebeňa chce odhodiť. Nevadí, kúsok ďalej je už cieľová rovinka v kosodrevine, tam je kľud. Z predposledných síl naťahujeme trasu až k vlekom, oni to isto skrátili po ceste! Ešte dolu po zjazdovke, kdeže to nasiali vlekári tú pšenicu??? A konečne cieľová páska, teda dvere do krčmy. A tí dvaja sa tam škeria od kapustnice. A vraj neskrátili, tiež išli až k rotunde, no nezabiješ ich?

Cez obrovské okno pečie slnko a uspáva, aj ticho je tu oproti hukotu vetra v lese. Ticho, teplo, tekutiny, aj bolesť utícha (dočasne hehe). Kde je transport? Vraj na ceste. Tak nejdeme dolu pešo? No vy ste ale rozmaznaní, snažíme sa z posledných síl držať kredit. Oči sa nám zatvárajú všetkým, artikulácia je čoraz ťažšia, preberá nás až presun k autu. Tu ale v predsmrtnej agónii a v dôsledku kyslíkového šoku jeden člen kmeňa odmieta nastúpiť, vraj on beží až domov!!! Prehováranie ani varovné reči nezaberajú, je rýchlejší a uniká. Smutno sa za ním díva zvyšok indiánov, jeho osud bude asi krutý. Našťastie prežil... Síce tvrdí že mu tých 6 hodín na hrebeni nestačilo, ale poznáme také kecy...

Schubo, Stupo, Rasťo, Ripo