Veľká Rača: z hmly na slnko

Koniec roka 2015, tak to je poriadna tragédia, keď už aj umelý sneh na severných svahoch, a ešte na Kysuciach, sa vraj roztopil :-) Toto treba ísť overiť, a tak voľba padá na Veľkú Raču. Hore z Oščadnice, od vlaku, nazad skoro rovnako, len pri Kalinovom vrchu odbočím doľava a skotúľam sa do Krásna nad Kysucou, nech to nie je úplne to isté hore aj dole. Základná myšlienka je ale dostať sa konečne aspoň na pár hodín nad hmlu, lebo to vlhké, lepkavé, studené, depresívne mlieko leží v dolinách už poriadne dlho.  A každý tu točí o vidmách a inverziách, alebo vzýva Perinbabu. Neuškodí aspoň krátky pobyt v „jarnom“ lese. 

Tak prvý kilák či dva by citlivejšiu povahu odradili: tá hmla, okolo zablatenej cesty odpadky, koľaje od áut, štvorkoliek a motoriek, vraj cyklotrasa... Ale rýchlo som nad hmlou, modré nebo nad hlavou, rozľahlé lúky okolo a výhľady do ďaleka. Ďateľ trieska do stromu, zvyšné operence pištia ako divé. A teplota na tričko. No dobre, tak s dlhým rukávom, ale jar je tu!

Celkom je to fajn, len pod nohy sa radšej nedívať, kysucké blatko je tu namixované priam umelecky. Na lúkach to ešte ide, ale v lese a najmä v lese na rovinkách – no ideálna cyklotrasa, miestami aj pre vodné bicykle. Až asi kilák pod chatami na Rači sa cesta rozdvojí a značka ide tou suchšou, traverzom doľava.

Aj okolo chát je blata požehnane, tam ho načechrali aj ratraky. Zato z chaty sa rinie veselá muzika, vianočná výzdoba blikoce - len akosi nikde nikto. Iba snehové delá s ovesenými hlavami plačú nad topiacimi sa kopami umeláku. A ešte jedno „pozitívum“: vďaka priesekom zjazdoviek vidno vyholené svahy Beskýd naokolo – je zaujímavé, že za štátnymi hranicami ten lykožrút akoby žral oveľa menej, alebo...? 

Nad poslednou lanovkou to pod nohami trochu škrípe, tu v noci nebodaj prituhlo? Aj sneh už sa dáky povaľuje, ale len sa na ňom šmýka.  Tu hore v rezervácii to konečne vyzerá trochu prírodnejšie ako v hospodárskych lesoch poniže, po chvíli som na Veľkej Rači. Vrcholová lúka s kruhovým výhľadom, kríž, zo dve búdy, naše aj poľské smerovníky a pod kopcom veľké „schronisko“.  A bratov Poliakov zopár. Naši ešte nič, až keď som išiel dole, začali sa trúsiť. V lyžiarskych háboch, so smutnými pohľadmi na zvyšky snehu (hnusná škodoradosť, že?).

Tak som sa hore trochu povrtel, pofotil známe aj neznáme vzdialené obzory, zbehol som na Malú Raču, kde mapa sľubovala tiež výhľad (najlepší nazad na Veľkú Raču, ale aj Babia hora spoza Piľska vykukla), a poďho nazad dolu, rovnakou cestou. Okolo Čadce zatiaľ zmizla hmla, ale dolné Kysuce a Považie furt zadekované.

Tak som si ešte užil decembrové jarné teplo a slniečko (aj keď obloha nebola vôbec „čistý plech“), prežil som tých pár blatnatých kilometrov a tešil som sa na odbočku pod Kalinovým vrchom, lebo pri ceste hore sa mi zdalo, že tam v tie strany je akosi suchšie.

Aj bolo – lístie  a tráva pod nohami, potom len krátky rozbitý úsek lesom a vynorenie na plochom lúčnom temene pri osade Lastovicovci. Osada živá, udržiavaná, ako skoro všetky tu naokolo. A už len pár serpentíniek do Krásna, zahaleného už takto popoludní namiesto hmly do dymu z komínov. Ešte som si obzrel miestnu raritu: (konečne a nedávno) pekne zrekonštruovaný unikátny most z 19. storočia. Len prečo je tá stanica až niekde na druhom konci vesmíru? Tak pre istotu poklusom! Ale tiež je vynovená, aj koľaje, a aj nový vlak prišiel, normálne luxus na ceste do Žiliny! Tak zas do šedej reality tohoročných vianoc, ešte že sa cestou zotmelo, tak ju nevidieť :-)

Rišo Pouš