Stovka Považím 2025 - rozlúčková

Bol som na tej prvej ( 2022 ) a bol to poriadny mordor. Jediné šťastie, že nezapršalo – hovoril som si vtedy. Rovnako teraz, lenže odvtedy páchatelia túto ohavnosť doviedli do dokonalosti, najmä čo sa týka jej nebehateľnosti. To znamená, že trasu poťahali po ešte strmších svahoch, často bez chodníkov, celé to otočili do protismeru, aby to najhoršie bolo na konci, objednali a rozhádzali ešte viac lístia, aby lepšie zakryli všetky kamene, korene a konáre. Takže behať sa často nedalo ani po rovine či z kopca. Keď k tomu pripočítame zimu, tmu, legendárne flyšové a súľovské blatá a veľa technických, až horolezeckých vložiek (aj „zlaňáky“ boli), neprekvapí čas víťaza takmer 21 hodín. Jednoducho, toto nebola akcia na krásu, ale na morál, len pre skutočných fajnšmekrov s výrazným masochistickým mentálnym nastavením a tendenciou k sebapoškodzovaniu. A pretože už tu niet čo vylepšovať, je vraj čas posunúť podujatie budúci rok na iné miesta, no uvidíme... Na 103. kiláku to vzdali aj moje hodinky, takže hore som pridal gpx od organizátorov. No pozor! Napriek oficiálne udávanej hodnote prevýšenia necelých 6500 m (mapy.com poriadne zahladzujú) väčšina ľudí si namerala kvalitných 8000 m, na 130 kilometroch. To len, aby bolo jasné, o čo tu išlo.

Aj štart bol na naše slovenské pomery odmávnutý netypicky už v piatok pred polnocou, nazbierala sa necelá stovka šialencov. Logiku to malo, aby si tí pomalší nemuseli na pondelok brať dovolenku. Preto tých ozaj najpomalších vypustili orgovia dokonca už o šiestej večer. Aj na nočné štarty však treba trénovať – preto som sa ani moc nedivil, že ma hneď po pár minútach „vyplo“, asi ako opadla štartová eufória a telo sa zohrialo. Že na štarte boli väčšinou sestry a bratia spoza západnej hranice, tiež žiadneho znalca pomerov neprekvapí.

Prvé dve stúpania (Malé Bradlo a Sokolí kameň) výborne poslúžili na roztriedenie stáda. Ale aj tie noholomné spádnicové zbehy z nich. Nenapichnúť sa na niečo, to chcelo dobrú dávku šťastia alebo zručností. Hneď po vbehnutí do prvého lesa sa objavil pod nohami mix lístia, konárov, bahnitých pascí a iných neviditeľných zákerností na zriedka používanej zvážnici – čiže to, na čo sa tu všetci tešili. Že hlavný páchateľ Patrik M. poistil úvod stúpania za Brúsnym lanom, to hovorí asi za všetko.

Prvá noc ubiehala pri teplote blízkej nule, za svitu hviezd, Mesiaca tesne po splne a pri naplno pustených čelovkách. Brieždiť sa mi začalo až pred Vršatcom, keď som po dlhom čase konečne vyliezol z temného lesa na lúky okolo Bieleho vrchu. To už sa zobudilo aj telo a začalo sa mu chcieť behať. Práve tam sa konečne dalo. Ale heeej, dalo sa aj predtým, medzi Súčou a Srním. Alebo to bolo pod vplyvom tých geniálnych palaciniek z K5 Horné Srnie??? Každopádne mozog ostal vypnutý, lebo pod dojmom šípky doľava (ktorá ale označovala len zákrutu) som nabehol do strminy a húštiny, čakajúc typickú Paťovu odbočku na kontrolu, konkrétne tam na Chmeľovú. Tá bola síce o kus ďalej, ale tiež samozrejme bez chodníka, ako inak?

Denné svetlo a používané cesty (nedávno som po nich brúsil na bajku) znamenali konečne jednoduchší pohyb, dokonca sa mi miestami zdalo, že bežím. Samozrejme muselo to byť skomplikované kontrolami na najnemožnejších a najmenej prístupných vrcholoch miestnych brál. Dobré rozcvičky to boli, na popreťahovanie stuhnutých svalov hornej časti tela. Len si neodpustím poznámku: pekné miesta, hej. No je ozaj nutné preháňať 80 ľudí cez rezervácie s najvyšším stupňom ochrany? Vieeeeem, domáci tam chodia furt, aj ohniská tam majú a chodníčky, povolenie vraj bolo a takto jednorazovo sme ničomu neuškodili (možno). Len aby sa to orgom nevypomstilo, lebo vieme ako napríklad taká Nufia vie zaúradovať.

Blížila sa polovica vzdialenosti (v Púchove), telo išlo a cesty dobré, tak som zaberal, lebo som vedel, že druhá polovica, najmä za Považskou Bystricou, bude doslova exkluzívna. Pomalosťou, lebo technickosťou. A znovu v noci. Takže dohrabať sa za svetla aspoň do Záskalia bol cieľ. Zadariko sa, aj keď ísť Manín z tej najstrmšej strany po takmer 100 km, to bola poriadna fajnotka – priam nekonečná. Holíš a Klapy predtým, to boli iba nevinné rozvičôčky.

Z K15, teda z krmelca v Záskalí, som radšej zdrhol čím skôr, lebo ak by som si tam dal niečo zo Slavovej ponuky, asi skončím niekde v kúte v prenatálnej polohe. No najmä čakalo suverénne najpomalších 17 km – zhruba päť hodín mi to trvalo, a to sa mi obávaný hrebeň Havranej skaly išiel dobre, lebo som naň bol pripravený osvedčenými chemickými zbraňami, zostrujúcimi zmysly a „rozširujúcimi realitu“. Tam sa niekde potknúť, nájdu ma až na jar. Aj to len možno. Rozcvičkou boli Drieňovka, Bosmany a Ostrenec, dorážkou Súľovský hrad. Lenže okolo neho bol ten megahrboľatý chodník vyčistený a bez závejov lístia, tak sa mi zdal normálne až pohodlný na behanie. Je to o zvyku, že? :-)

Cieľová rovinka, to bolo 13 km s poslednými, takmer neškodnými brdkami, najmä v porovnaní so všetkými tými stenami predtým. Aj keď nohám v pokročilom štádiu rozkladu ťažko vyhovieť aj rovinkou po tartane. A aj keď úsek okolo Šarkanej diery aj s tými stromovými preliezačkami, to bola asi posledná fajnota na trase. Potom už len exkluzívne, pravé súľovské blato za Hlbokým, o akom by vedeli svoje povedať všetci bajkeri, ktorí sem chodili na mtb maratón.

Naopak posledný prebeh cez mokrú lúku pred Predmierom, po zostupe z lesa, bol perfektný strategický ťah na očistu „podvozkov“, takže na chodbách cieľovej školy to potom nevyzeralo príliš strašne. Aj keď ultras sa do cieľa trúsili veľmi zriedka a v poriadnych odstupoch a (pohybovo) najaktívnejším účastníkom zombie párty bol ultrapes, ktorý vraj zabehol s víťazom 70 km z Lednice (či skade) až do cieľa a stíhal pri tom odbehúvať aj k iným účastníkom. Vraj to robil už vlani. Otázka znela, ako ho dostať nazad domov.

Takže toľko o niekoľkých vybraných, možno nepodstatných dojmoch. Všetko podstatné a oficiálne je na stránke Stovky Považím , výsledky sú TU a v galérii nie je príliš veľa fotiek, lebo celý balík je na stiahnutie na ZONERAME . Uvidíme, kam sa Patrikovo nadšenie objavovať nové extrémy posunie nabudúce. Masochisti všetkých krajín, spojte sa!

Rišo Pouš