Štiavnické vrchy – juhozápad

V podstate modrá turistická značka z Tlmáč cez Uhliská až na Havránkovu lúku, potom zostup do Žarnovice po červenej. Jednoduché, prehľadné, výborne značené – najmä to je dosť dôležitý fakt, pretože chodník tu na mnohých miestach neexistuje a keby neboli značky na „každom druhom“ strome, bola by to niekde aj taká menšia motanica. Najmä takto na prelome neskutočne suchého januára a februára, absolútne bez snehu, zato s našuchorenou vrstvou lístia, ktorá úspešne maskovala nielen chodník (ak tam niekde vôbec je), ale aj obvyklý lesný bordel v podobe kameňov a konárov. S parametrami 42 km / 1900 v.m. by to bolo aj dobré na „zrýchlený presun“, lebo je tam veľa zaujímavých a pekných miest, medzi ktorými sú dlhé a monotónne úseky hospodárskymi lesmi. Lenže kvôli spomenutým dôvodom som bol niekedy rád aj za rýchlejšiu chôdzu. Aj tak mi dobre členky povykrúcalo. V lete by som tam nešiel ani za nič, zato jar a jeseň sú na prechádzku v tomto kraji ideálne. Teraz? Prvá februárová noc bola jasná, takže zvážnicové blatá parádne schrumkaveli a v tieňoch sa také držali celý deň, to bolo super. Deň tiež jasný, s teplotami na dlhé tričko, takže počasie ideál. Aj smer je lepší takýto, z juhu na sever, to nízke slnko som mal pri neskoršom štarte väčšinou do chrbta. Takto to celé vyzeralo:

Na úvod improvizácia, lebo spoje z môjho smeru do Tlmáč slabé. Začal som v susedných Kozárovciach: zo železničnej stanice popod skalnú stenu starého lomu, potom trochu cezpoľného behu, cez železničný most na druhý breh Hrona a v ďalšom lome, ešte aktívnom, som sa napojil na tú modrú.

Začiatok modrej je taký trochu divný, lebo podľa máp vedie priamo cez zariadenie toho kameňolomu, lenže aj tabuľky zákazu vstupu sú tam a značky žiadne. Ale dá sa to poobchádzať. Prečo tú značku už dávno nepreložili - ktovie? Nástup pomedzi vinohrady na východ od lomu by bol príjemnejší.

Za lomom už ale príjemný rozklus po lúkach na ľavom brehu Hrona, pod nohami trávnatá cesta, občas rozrytá zverou. Aj bažanta som cestou vyplašil, aj staré solitéry mohutných topoľov poobzeral, aj z druhej strany kozárovskú stanicu minul, aj bundu vyzliekol.

Nástup na Krivín je z roviny do strminy popri veľmi čudnej ruine bývalého amfiteátra. Poriadne šutrovisko a veľmi rýchlo sa začínajú rozširovať obzory: na západe sa vystrkuje Zobor, na severe Tríbeč a Pohronský Inovec, na severovýchode Slovenská brána. Hron hlboko a strmo pod nohami.

Cestou ku krížu a lavičke na vrchole Krivína je pár podobných vyhliadok z okraja skál, len v detailoch sa tie panorámy líšia. V tej poslednej pekne svieti aj kláštor v Beňadiku, ktorý celý konečne vylezie spoza rohu:

Nasleduje dlhý úsek, kde sa striedajú takmer neexistujúce, zato poriadne hrboľaté chodníky (našťastie značiek milión), s kratšími úľavami pre nohy na pevných lesných cestách. Len cez občasné rúbaniská nejaké tie výhľady, inak naokolo riedke, dospelé, listnaté hospodárske lesy. Kúsok potkýnania aj popri plote zvernice – majitelia asi nevedia, čo s prachmi, keď tam musia mať brány ako do milionárskej haciendy.

Vrchol neviditeľnosti chodníka je v prudkom stúpaní na Priesil (747 m), čo je aj najvyšší bod výletu, no len plošinka v lese na vrchole, bez výhľadov. Zostup tiež strmý, po trochu viditeľnejšom chodníku, a potom zas kus širokej cesty. Výhľady nič moc, len cez rúbaniská pod vrcholom. Tentokrát na druhú stranu, do výbežku nížiny, ktorá sa pri Pukanci a Bátovciach zarezáva z juhu do Štiavnických vrchov:

Podobný scenár sa opakuje aj pri výstupe na Agraš a Ťatiar (oba 734 m). Pukanec je dole pod lesom a tu hore je v reliéfe pekne vidieť, že aj tu na hrebeni starci kedysi intenzívne povrchovo ťažili. Niektoré pingy priamo pri chodníku sú poriadne hlboké:

Za smerovníkom „Pod Ťatiarom“ sa konečne začína objavovať viac prvkov tej typickej, skultúrnenej banskoštiavnickej krajiny so striedaním lúk a lesov, s pohodlnými chotárnymi cestami pod nohami. V snahe trochu si skrátiť pobyt na asfalte, v sedle Súdenica pred Uhliskami dočasne mením modrú za žltú a idem doľava:

Uhliská sú klasický tunajší mix chalupárskeho folklóru, ošumelých socialistických domov miestnych obyvateľov a nejakých tých zbúranísk. Sem už lukratívnosť Štiavnice veľmi nedosahuje.

Na hornom konci dediny ma smerovník (sedlo Lachtriská) posiela do dlhého zbehu dolinou Suchá Voznica. Najprv po lúke, potom sa pozohýnať popod oplôtky, kus rozbahnenej zvážnice a pevná cesta dnom doliny. Potešila studnička, jediná za celý deň:

Zbeh končí pri bývalej horárni Slavkov, ktorú kvôli drevokaznej hube zbúrali. Obrovský sekvojovec našťastie stojí a zdá sa, že aj prosperuje, je veľmi zaujímavým solitérom a ďalším príkladom toho, ako sa dá v Štiavnických vrchoch takmer na každom kroku nájsť niečo zaujímavé a nečakané:

No a posledný úsek: veľmi nenápadná odbočka do stúpania na Havránkovu lúku, poza zásobáreň krmiva pre lesnú zver pri ceste. Znovu strmo, takmer bez chodníka (len po značkách), potom síce jednoznačná, ale klasicky hnusná zvážnica – spádnica. Až hore ku smerovkám na strome. Idem doľava, po červenej:

Stúpanie ale hore pri smerovníku nekončí, červená značka stúpa ďalej. Aj keď nie tak strmo, zato o to hrboľatejšie. Prechod cez masív Kojatína nie je zadarmo ani v klesaniach – ak nie šutre, tak pováľané stromy, poriadne výživné. Ale pekný hrebienok. Komu niečo hovorí legendárny pojem Bokšovský hrebeň (na Východniarskej stovke), tak niečo podobné, len v menšom.

Výška sa začína poriadne strácať až ku koncu. To už sa otvárajú pohľady na cieľovú Žarnovicu vpravo vpredu – no stále je nejako ďaleko a hlboko. Úplný záver vedie cez lúky popri kríži, ktorý bol postavený pri výročí 900 rokov prvej zmienky o Voznici. Značka potom klesá ku Hronu - logicky k areálu, kde ústi známa Voznická dedičná štôlňa. Lenže tam sa človek bez povolenia nedostane a do mesta je to ešte ďaleko a po ceste bez krajnice. Dá sa však švihnúť pred krížom doprava a krížom cez pasienky sa na asfalt napojiť tesne pred mostom cez Hron. Takže improvizácia aj na záver, ale jednoduchá.

Rišo Pouš