Štangarígel medzi Krupinou a Babinou

Leto sa zlomilo do jesene ako na povel - s prvými septembrovými dňami. Chladné noci, hmlisté rána... Ale po jednom z frontov aj (dočasne) krištáľovo čistý vzduch. Nedalo mi a ušiel som z roboty vyvenčiť sa aspoň na deň, lebo na tie ďalšie už Aladin zase prorokoval dažde. Samozrejme aj cez víkend, ako inak... Cieľ: juhovýchod Štiavnických vrchov. Tu v minulosti baníctvo moc nefičalo, zato zo susednej Krupinskej planiny sem naskákali lazníci a pôvodne zalesnenú krajinu poriadne spestrili. Ako je v našich nižších pohoriach dobrým zvykom, je aj tu veľa pekných miest, len sa od jedného k druhému treba často prepracovať po relatívne nudných lesných cestách bez dramatických výhľadov. Takže krajinka vhodná pre „hopsoklus,“ prípadne pre bajk. S jednou výnimkou aj celá moja trasa: z Krupiny po zelenej cez známe Krupinské bralce (Štangarígel) do Žibritova, odtiaľ po modrej skoro k Banskému Studencu a po červenej do Babinej.

Na úvod som sa pomotal po Krupine. Ráno bolo parádne svetlo, škoda nevyužiť na zvečnenie aspoň niektorých dominánt mesta, ktoré sa hrdí jednými z najstarších mestských práv u nás.

Aj keď vartovku som mal v opačnom smere, nedalo mi nezájsť. Ďaleké výhľady od veže boli najlepšie mojím smerom, na severozápad, kde na horizonte nesmelo vykúka Sitno:

Potom rozklus už správnym smerom, ale na úvod trochu nezáživne, lebo dlho po asfaltke von z mesta. Spestrenie len vďaka vodnej nádrži Bebrava a čím vyššie, aj vďaka otvárajúcim sa pohľadom k samotám a osadám na podhorí Štiavnických vrchov:

Až za Líškou postupne koniec asfaltky a prechod cez šotolinu na trávu. Samoty a osady všade naokolo: tradičná, pestrá a pekná lazová krajinka, len to dlho netrvalo:

Pod Havranom ponor do dubín a tam už ostré svetlo nebolo až také prívetivé pre foťák. Príliš veľa kontrastu, tu už by si to vyžadovalo lepšieho fotografa. Ale aj ostrú pozornosť, lebo prehliadnuť odbočku v tej svetelnej mozaike nebolo ťažké.

Ale ako prísľub sa stále častejšie objavovalo veľa voľne pohodených guľatých šutrov, väčšinou pekne obrastených machom. A keď už ich bolo najviac (ale hranatých), tá najväčšia hromada, to už bol Štangarígel. Alebo Krupinské bralce, prírodná pamiatka. Pekné päťboké čadičové stĺpy v obkolesení vlastnej sutiny.

Ďalej smerom k Žibritovu postupne ubúdalo lesa na úkor lúk a pasienkov. Elektrické ohradníky doslova všade. Značenie výborné, len pozor: zelená je pred dedinou oproti mapám pretrasovaná. Nevchádza už do dediny popri potoku popod „JRD“, ale ponad, po lúkach (zdroj: https://sk.mapy.cz):

V Žibritove som zmenil farbu a po modrej som sa začal štverať z dediny von. Najprv po pekných lúkach. Aj tu, ako všade naokolo, plno dožívajúcich ovocných stromov.

Sranda skončila, akonáhle som vliezol do lesa. Úsek cez Buzalkov vrch je tá vyššie spomenutá výnimka: divočinka takmer bez chodníka, po rúbaniach a cez žihľavu, miestami aj malá orientačná výzva. Na bajku by sa to isto dalo obabrať zľava okolo kopca po ceste. Krátke, ale som bol rád, keď som sa zas vynoril na ceste pred rampou.

Nedlho trvala cesta lesom a nasledoval ďalší zo zlatých klincov programu. Vynorenie na rozľahlých lúkach pred Banským Studencom – najprv len také okno z lesa, nejaký výhľad na Štiavnicu a zas na chvíľu do lesa.

Ale potom to hlavné: na naše pomery veľmi nevšedný prechod medzi lesom a lúkami na lokalite Diely. Taký „riedkoles“ - stromy rozostavené ako v parku a pod nimi vlniaca sa tráva. Brezy, borovice, aj mohutné staré duby. Nie síce také bombastické ako na neďalekých Gavurkách, ale ozaj zaujímavé. Analógia afrických parkových saván?

Krížom cesty, kopy dreva, niekde rozrýpaný povrch – akoby to tu len nedávno začali čistiť. Dobrý úmysel obnoviť ráz krajiny, alebo skôr dotácie? Každopádne obzrel som si to tu z troch strán, lebo až do Studenca som nešiel, smerom na červenú som si to skrátil cestou popred takú jedovato zelenú haciendu. V šírom poli zámoček...

Za haciendou križovatka, hodil som sa doprava, na tú červenú, už smer Babiná. Z diaľky som Diely ešte chvíľu  poobzeral, potom ponor do lesa a v sedle Veterná znova priehľad cez lúky, na okolie osady Holý vrch.

O kúsok ďalej ešte cesta vedie okolo poslednej usadlosti, osamotenej farmy pod horou. Na prvý pohľad brutálna romantika, v realite zrejme nie veľmi pohodlný život. „Ale je tady hezky.“

Potom už definitívne lesná cesta, mierne klesanie, striedanie lesov a rúbaní, až ma to vypľulo v Pliešovskej kotline, pár kilákov pred Babinou. Z lesa von presne na hranici CHKO a široké rozhľady, až na protiľahlé Javorie.

Na záver cezpoľný (cezpasienkový) výklus po stále lepšom asfalte a milé centrum Babinej so starou kúriou a novým parčíkom, plným zaujímavých drevorezieb a fotiek na múroch. Má táto dedinka šťastie, že ju hlavná už dávno obchvátila!

Rišo Pouš