Slnovratový výklus z Ilavy do Beluše

Ale samozrejme obchvatom, aby sa to rátalo. Cez niekoľko parádnych vyhliadkových braliek, takých typických pre Strážovské vrchy: Sokol, Košecký hrad, Rohatá skala, Ostrá Malenica, Jelenia skala. Takže by sa to mohlo teoreticky volať aj Strážovské vyhliadky mimo základný výber - druhá časť . Medzi vyhliadkami kadejaké cesty, za sucha inak príjemné, po predvianočných dažďoch ako kde. Niekde pod nohami sucho - lístie či šotolina, niekde blato topánky vyzúvalo, niekde trochu aj primrznutô bolo. Noc mala byť jasná, tak podľa predpovede to malo síce primrznúť všade, ale svine mraky dvihli teplotu nad nulu. Cez deň sa našťastie aspoň čiastočne odmračilo, tak po sivých dňoch sme mali aspoň trochu farebno. Takže v konečnom dôsledku fajne bolo, takto na koniec roka, aj keď zlemravené telá nás hore prudkým brzdili akosi viac, ako sme zvyknutí. Len ma hodinky ojebabrali a ktovie prečo začali merať v Ilave až niekde na sídlisku a nie hneď na stanici – tak ani ultra to nie je dole v animácii. Ale v čase slnovratovom aj to sa ráta. Takže gpx je hore, ak by si to niekto chcel zopakovať, a ďalej stručný popis toho, čo je tu:

Takže z Ilavy plynulé stúpanie až pod Sokol po veľmi príjemnej lesnej ceste až chodníku (odkedy sme sa oslobodili od asfaltu) – len nie po žltej značke, ale vyššie nad ňou po takej paralelnej lesnačke. Na Sokol potom strmo po vlhkej hline a lístí. Odmenou bol výhľad na slnko vyliezajúce spoza Vápča rovno do mrakov.

Strmšie, dlhšie dole a kratšie strmšie hore - cez Malé Košecké Podhradie, prevažne po asfaltoch. Zo sedielka pod hradom lesom až hore po prudkom, ale lístím vystlanom chodníku (nepodklzovalo). Výhľad najmä nazad k Sokolu a Vápču, ale aj na západ a sever trošku, na našu ďalšiu trasu cez Košecké Podhradie a hore lúkami poza masív Stupičia.

Po ďalšom krátkom asfaltovaní cez Podhradie nad/za dedinou bola taká všehochuť – pod nohami všetky možné podklady, priamo pod Rohatou skalou dokonca aj starý asfalt. Z lúk okolo sediel Prievrat a Mráznica parádne výhľady, aj dozadu na akurát nasvietené Vršatské bradlá. Cestou sa vyskytol aj jeden pramienok - podozrivého pôvodu síce, ale dali sme si a nezaškodilo.

Zo spomínanej lesnej asfaltky pod Rohatou skalou zrazu žltá zavelila vpravo vbok a už sme sa plazili hore strminou, navyše v závejoch lístia alebo po klzkom blate, no rozkoš. Potom výhľadová skalka na predýchanie, ešte na záver „rohatá ferata“ (alebo teda pomocné reťaze na vrcholových bralách) a odmenou boli znovu rovnaké výhľady na Považie ako z tej skalky, akurát že „z vyššieho poschodia“.

Cestou ďalej po žltej značke do Mojtína sme si ešte odskočili na vedľajšie bralo, potom už šotolinové zvážnice a pred dedinou na ježka vypasená tráva. Medzi domami sme opustili žltú značku hneď pri ihrisku, aby sme rýchlejšie utiekli z asfaltu a netrepali sa hore celou dedinou. O chvíľu už sme stúpali po príjemnej lúčnej ceste paralelne so zelenou značkou, aby sme sa na ňu plynulo napojili pod vstupom do lesa. Za nami miestne zjazdovky, stále nepatrične zelené:

Plynulý výstup na Malenicu po hrboľatom hrebienku a lesných cestách je zväčša príjemný, aj nejaké tie bralká a skalné vežičky sú okolo porozhadzované, občas aj nejaký výhľad smerom k Pružine sa naskytne. Na Malenici zachádzka doprava, samozrejme za výhľadmi a bralami Ostrej Malenice. Tam ale žiadne gulervúce panorámy, iba okno pomedzi konáre: najmä ponad Slopnú ku vzdialenej Považskej Bystrici:

Zostup dole prudký – najprv ešte po hrbatom hrebienku celkom príjemný, aj pre oči, len potom čím strmšie, tým šmykľavejšie a zákernejšie – pod klzkým lístím klzké blatko, a ešte aj tie poskrývané slizké konáre, no mňam! Nižšie na zvážniciach zas tie kilové závažia na botách. Nad Slopnou sme nadobro opustili značky, a že dole do Beluše prerazíme po lesných cestách. Len je ich tam toľko, že navigácie pracovali naplno.

Ešte posledná krátka zachádzka na vyhliadku bola v pláne – na Jeleniu skalu. No tá ledva trčí nad stromy, čiže skoro žiadne výhľady. Akurát masív Butkova oproti trčal, a ten sme teda poctivo obchádzali a obzerali skoro už od začiatku. Ale na ceste ďalej sme našli nejaké trochu zanedbané miestne značky a tie nás celkom logicky vyviedli na lúky nad Belušou, skoro podľa plánu.

Záver už bol pohodový – aj slnko zas vyšlo, aj blata ubudlo, po východe z lesa sa pred nami otvorili široké rozhľady na Považie. Tak už len oklepať čo najviac podrážky a preasfaltovať sa cez jednu z najväčších našich dedín na vlakovú zastávku (tá je naopak jedna z najmenších, ktovie prečo). Tam sme debordelizáciu viac-menej úspešne dokončili, lebo nik nás potom z vlaku nevyhadzoval, a bolo po podarenom výkluse. No, nech je takých aj v budúcom roku čo najviac. A aby som nezabudol, treba mi poďakovať parťákovi za pózovanie, spoluúčasť a čaj v cieli :-)

Rišo Pouš