Medzi Kľakom a Hnilickou Kýčerou: pásový snehoborec v akcii

Najjužnejšia časť hrebeňa Malej Fatry. So štartom vo Fačkovskom sedle a cieľom vo Valči. V podstate od zjazdovky po zjazdovku. Ale také jednoduché to zas nebolo, po snehovej nádielke, ktorá len pár hodín dozadu skončila. Všetci teraz organizujú prašanové orgie, ale ja to mám ale radšej do kopca a po hrebeňoch.

Takže na úvod hore na Kľak. Serpentínky udupané najmä pešiakmi, takže aj pre lyže pohodlné a rýchle. Všetko naokolo krásne biele, aj na chodníku to vyzerá dobre, ale základ je biedny, zvedavá skalka sa miestami vystrčí spod snehu. Dole by som tadeto (ani lesom) isto nelyžoval.

Hrebienok z Reváňa na Kľak podobne, len tu z leta viem, že skalky sú väčšie, tak si aj dávam väčší pozor. Na vrcholovom brale aj vietor zametal, tak miestami je to štrikovanie pomedzi skaly aj po nich.

Kvôli zlým spojom som štartoval neskôr, takže veľa ľudí už schádza z Kľaku dole - a medzi nimi aj na ťažko nabalená partia na snežniciach. Hurá, tí isto neboli len hore, idú hrebeň, budem mať aspoň ich stopu.

Ale teším sa nadarmo: od kríža na vrchole hľadám stopu ďalej smerom na hrebeň, ale nič! Aj sa zamocem do kosovky, kým trafím smer. Lebo okolo hmla jak mlieko, nevidno ani dole na lúku so smerovníkom (Pod Kľakom).

No dobre, som pri ňom, a čo teraz? Cesta cez bralá Ostrej skaly je teoreticky jasná: po hrbatom hrebienku, po ľavej ruke skalné zrázy. Ale to v lete a peši. Na lyžiach to bude lepšie traverzovať lesom viac napravo. Červené značky občas vidím, ale aj tak je to miestami orientačná výzva. Niekde neodolám odbočke na vyhliadky, z ktorých síce vidím len hmlu, ale sa aspoň ubezpečím, že dobre idem. Niekde sa trochu zamotávam. Ak šiel niekto po mne, ospravedlňujem sa za nie príliš priamu líniu :-)

Keď to začne prudšie klesať, na okraji prvej väčšej lúky pásy dole! Do Vríckeho sedla radšej nech niečo chytím sklznicou, ako by som mal pás rozdrapiť. Hej, sem - tam konár pod snehom, ale dá sa. Myslel som si, že to bude horšie.

Zo sedla začína pracovať snehoborec naplno. Cesta na Skalky mierne stúpa, ale je bohato zapadaná, prepadávam sa hlboko, ide to pomaly. Len provokatívne ľahučké líščie stopy okrem mňa sledujú značku. Na Skalkách trochu výdych, burina trčí, sneh odfúkaný do starého firnu. Stále nič nevidno vďaka mrakom, aj tu sa na jednom mieste púšťam zlým smerom. Ale rýchlo zisťujem, kade správne.

A znova - nekonečné prešliapávanie až do sedla pod Úplazom. Pri zjazde spod Jankovej ma množstvo snehu na ceste dokonca brzdí až do zastavenia. Začínam sa „tešiť“ na Kýčeru, lebo ten brutál treba ísť pešo. Ale hrebeňové lúky okolo Jankovej sú krásne, ako z reklamy na pravú zimu. Aj vidno čosi dookola, už som pod mrakmi.

V sedle čuduj sa svet: z rajeckej strany sa pripájajú stopy - dvaja pešiaci a smer Hnilická Kýčera. Ci beka, tí sa museli nadrieť! Už na Úplaz je to strmšie a oni tu mali sneh miestami „vajcový“. Ale ako sa mne po nich dobre ide, hehehe :-) Až hore na Úplaze jeden z nich asi obul snežnice. Každopádne záverečná strecha sa mi ide vďaka nim pohodlne, ako po schodíkoch.

Po piatich hodinách som hore, fotím si zamračený južný horizont. Kvôli neskorému štartu už to na Martinské hole za vidna nestihnem, ale je tu lyžiarsky chodník do Valče, s nim som rátal. Prešliapať stopu by trvalo také dve hodinky, akurát k autobusu.

Ale pozerám, že je tu čerstvo natiahnutá stopa! Tak tie hlasy neboli haluciácia, čo som počul spod kopca... :-) Ich majiteľov o chvíľu aj predbieham, je ich zo šesť, išli priamo z Valče a vracajú sa. Takže mám komfortné koľajnice až dole! Joooj, to je za odmenu! Ale zrazu mám iný problém: čo s ušporeným časom? Budem musieť nájsť dobrú krčmu v dedine, aby som na zastávke nemusel klepať kosu.

Nakoniec sa podarilo: aj rýchly zošup do Valče (od hornej stanice sedačky bez pásov, len s občasnou pomocou palíc), aj dobrá pizzéria priamo pri zastávke, a ani šofér nechcel za lyže priplatiť, vraj sa mu dnes nechce :-))) Len lyžiari, vracajúci sa domov autami zo strediska, divne čumeli, čo za šialenca to pešuje dole dedinou - v lyžiarkach a s lyžami na batohu...

Rišo Pouš