Cez Manín na Martinské hole

Čudné prepojenie, že? Ale malo to svoju logiku: chcel som pobehať niečo dlhšie a zároveň v „rovníkovom“ počasí končiaceho mája (ráno pekne, ale dusno, popoludní dážď) sa mi nechcelo na konci pri čakaní na spoj odkvapkávať pod seba niekde ďaleko od domu, ako zmoknuté kura. Tak som sa ráno odviezol do Považskej Teplej a indiánskym behom som zamieril domov. Takmer najkratšou cestou, podľa pohľadu do mapy. Nakoniec to bolo síce „trochu nadplán“ vďaka niekoľkým improvizáciám a neplánovaným zachádzkam, ale vlastne to malo všetko, čo som chcel: prudké strminy aj dlhé doliny, blatá, šutre, výhľady, mokrú trávu aj poludňajší asfaltový mordor bez tieňa, studničky aj šotoliny, pár zachádzok z nepozornosti. Len búrke som sa v závere úspešne vyhol (či skôr ona mne), iba pár kvapiek ma osviežilo pri finálnom zbehu z Holí. Takže dokopy asi 50 km / +2300 m. No, na túru to nie je, ale na jej kombináciu s tréningom myslím dobrý tip, lebo krajina na trase je zväčša veľmi pekná:

Takže najskôr za výhľadmi na Veľký Manín – samozrejme nie po asfalte po značke, ale z Teplej hore lúkami a napojenie priamo na žltú značku a jej serpentíny. Dal som si to poklusom – nebolo to rýchlejšie ako chôdza a ani efektívne, ale v rámci tréningu dobré. Povychutnával som skalné vyhliadky a ďaleké síce, ale už „tropicky“ zakalené pohľady. Aj na východ, kde v opare ledva sa dali rozoznať vysielače na Holiach.

Po prudkom zbehu lesom nastalo trochu improvizačné hľadanie obchvatu Drieňovky po lúkach a krížom cez krovinaté remízky, ale ciest je tam dosť, tak som sa k jednej pridal (telefón pomohol), a už som sa štveral cez Kostolec na Bosmany. Tie som si konečne raz vychutnal v peknom počasí, bez hmly. Rovnako výhľady z nich nazad k Manínom.

Výhľady potom na chvíľu skončili - po traverze lesnou cestou popod Ostrenec nasledovalo trochu asfaltovania cez Vrchteplú. Potom ale prevažne široké lúčno-lesné cesty po žltej značke skoro až do Rajca, a tam už nejaké tie výhľady boli zase. Napríklad na chvíľu aj na podstatnú časť hrebeňa Súľovských skál, alebo na druhú stranu, na zubatý horizont od Kľaku po Strážov.

Len „skoro až do Rajca“ preto, lebo aby som si skrátil pobyt na asfalte, po výbehu z lesa som to šmykol pri posede doľava do kopca a do mesta som potom zbehol popri vyhliadkovom kríži, po zeleno-červeno-modrej značke. V Rajci nechápem, prečo všetky značky vedú nelogicky pomimo námestia, popri hlavnej ceste – tak som samozrejme odbočil cez námestie. Potiaľ fajn, aj keď asfalt. Ale potom to začalo...

Lebo nejako som sa musel dostať cez kotlinu do Malej Fatry a najmenej bolestivý variant vyzeral byť cez Kamennú Porubu do Kuneradu, po cyklotrasách. Lebo odtiaľ som plánoval vyjsť po modrej priamo k vysielačom na Holiach, ešte som tade nikdy nešiel. Ale kým som sa ponoril do tieňa doliny, potrénoval som presne ten poludňajší mordor – slnko, asfalt, žiadny tieň ani vietor, horizonty v nekonečne... :-) No, až také zlé to zase nebolo, miestami aj rastúce mraky to dobiedzajúce slnko ukryli, ale asi viete čo myslím. Aj tá repka nejako protivne smrdela :

V Kunerade ďalšia, tentokrát plánovaná zachádzka, lebo som hľadal krčmu - nejako to telu celé prestávalo chutiť. Tak že pred najdlhším kopcom drgnem jednu čapovanú. Ale krčma nikde, tak som sa musel hore dolinou uspokojiť s vlastnými zásobami a studničkami pri ceste. Inak pekná dolinka je tá Stránska - čím vyššie, tým krajšia. Nie moc „lesohospodárska“, čo je v týchto končinách skôr výnimka.

A nasledoval zlatý klinec programu – to ma šípka z dolinovej cesty poslala cez lúku, popri dvoch chatkách a kríži do poriadnej strminy. Vysielače 1:40, hlásilo číslo na ceduli. Telo síce dáke rozbité, ale som sa potešil zmene pohybového stereotypu - už som bol vybehaný po tvrdom až no. Hej, strmé je to, miestami aj trochu skaliek, ale krásny chodník, žiadne rúbaniská. Spolu s dolinou jednoznačne najkrajšia výstupovka na Martinské hole, z oboch strán. Vrelo odporúčam!

Ako som vyliezol nad les, už teplo nebolo – mraky všade a poriadne šľahačkovo našľahané, v diaľkach už aj sivé dažďové záclony viseli a od nich vial chladivý vietor. Až tak fajn. A ešte jedna studnička, priamo pod vysielačom, na zmytie potu. Hore potom len rýchle obzretie za prejdeným kusom krajiny a daváj švihom po hrebeni, že kam až po ňom dôjdem, kým ma nejaká búrka z neho nespláchne.

Lebo smerom na severovýchod, smerom k Minčolu, to nevyzeralo nejako zle. Ale keď na lúkach za vysielačom, pred vstupom do lesa, predo mnou prvý raz zahrmelo, radšej som sa pratal z hrebeňa dole, „tajnými“ chodníčkami na Priekopské hole a odtiaľ cez napájadlá traverzom na Dlhú lúku, napojiť sa na zostupovú žltú značku.

Ku smerovníku pri prameni som z lesa vybehol oproti tmavomodrej búrkovej stene, ale cestou dole ma len pár zablúdených kvapiek trafilo a pod korunami ani to nie. Zato dole v Jedľovinách už bolo po poriadnom lejaku, súdiac podľa kaluží a blata. Ale ako dobre sa dýchalo! Aj boty som pekne opral - cestou do Vrútok po lúkach popri potoku, tak spokojnosť. A potom už som to len zaokrúhlil na 53 km a takmer presných 8,5 hodiny v aleji popri Turci. Spokojnosť, aj keď trochu viac unavená, ako som čakal. GPX je hore, ak by sa niekto namotal.

Rišo Pouš